Ľahnem si do trávy a nepremýšľam nad tým či sú tam kliešte. Vojdem do ľadovej vody lebo som zvedavý na svoj dych. Vyleziem na stožiar i keď sa bojím výšok lebo si chcem rozšíriť výhľad. Ak by som mohol lietať fyzicky, tak vzlietnem. A to si nepotrebujem nič dokazovať.
Mám rad otázky i odpovede. A ideálne keď je to dialóg. Mám rád empatickych ľudí. Ale empatia nie je otázka ako sa máš a ako sa ti darí a nasleduje hovno. Nemám rad okazalost. Strojenost. Neuprimnost. Obal. Uznavam že väčšina z nás je tak krehká, že ak by nemali Obal/Ego, tak sa rozsypú. Nemám rad posledne premotivované drísty. Mám pocit, že je to nový bizsnis a marketing a hlavne mladi ľudia na to sadnú ako mucha na hovno. Nikdy som nechápal prečo ľudia potrebujú akési vzory podľa ktorých sa správajú a chcú žiť. Zabudli na to že sú sami jedinečni? Stotožniť sa s nejakým reperom, ktorému melódia išla okolo snáď iba keď ho matka uspavala v postieľke. Ale aj to pochybujem lebo by nespieval take dristy… Som hnusný… Ale v svojom veku si to už môžem dovoliť.
Viete, myslím si, vlastne som presvedčený, že ak chcete byt šťastný tak sa vyserte na všetky poučky a buďte sami sebou. Počúvajte svoje srdce. Intuíciu. Dušu. Obklopte sa krásnymi vecami. Oblohou nad vami. Hviezdami. Trávou. Letným dažďom. Snehom. Potokom. Krásnou hudbou. Krásnou literatúrou. Filmom. Jednoducho umením. A úžasnými ľudmi. Naučte sa počúvať. Pýtať sa. Milovať samých seba. Nepodceňovať sa. Naučte sa Pokore a Tolerancii. A nechcite hneď v 20 rokoch vedieť všetko.
Je to proces. Trpezlivosť a tolerancia. I k sebe samému.
A najmä k sebe samému 
