Dlho som premýšľal nad týmto slovom a nad jeho významom. Prečo tak túžobne ľudia potrebujú niečo pochopiť, prečo iní zase potrebujú nájsťpochopenie.
Asi je to preto, že sme mysliace bytosti, mysliace a cítiace. Viac alebo menej empatické. Ak sa nám niečo prihodí v živote, tak sa to snažíme pochopiť prečo sa tak stalo. Niekto viac a niekto menej, a niekto nehladá pochopenie a jednoducho pláva s prúdom, ktorý sa volá život. Taký človek to má zvyčajne jednoduchšie, pretože nehladá odpovede na svoje otázky a vezie sa na vlnách Vesmíru, a ten Vesmír tak či tak ho vždy odplaví tam, kam má od začiatku nasmerované. Hľadať pochopenie niečoho, čo sa nám deje alebo stale, je ako pýtať sa prečo existuje Vesmír. Prečo žijem na planéte Zem a prečo fúka vietor. Jednoducho je to preto, lebo to tak má byť. Prečo ľudia robia to čo robia? Prečo niekto vo svojom živote robí druhých šťastnými a iný zase spôsobuje druhým bolesť a smútok. Prečo je to tak? Je potrebné nájsť na to odpoveď? Aj keby sme sa pýtali takýchto ľudí, prečo konajú tak ako konajú, mali by na to odpoveď. Vždy na to majú odpoveď. Ja som za tie roky zaregistroval, že ak som sa niekoho na niečo podobné opýtal, tak som odsudzoval, nemal som právo súdiť a myslel som vtedy iba na seba. Áno, týkalo sa to mňa, takže myslel som na seba. V podstate, ak niekto pri mne urobil niečo nesprávne, tak to bol iba môj uhol pohľadu a moja chyba. Uznávam z toho jedno. Bol to iba môj uhol pohľadu. Jednoduchšie je urobiť jednu vec, nehladať pochopenie a odpovede PREČO, ale jednoducho sa rozhodnúť s takým človekom nezdielať svoj život. Je to vždy o voľbe. Správne sa rozhodnúť. Aj keď je to niekedy moc ťažké. Niekedy je to ako s hračkou. Musíte sa jej ako dieťa z nejakého dôvodu vzdať, ale je vám to moc ľúto a nechcete, i keď viete, že za touto hračkou budú nasledovať ďalšie. Ale tak to je v živote.