Moji rodicia boli ku mne ferovi, aspon som to tak teraz vnimam. Je samozrejme, ze ked ma za nieco karhali, tak som neskakal od radosti. Ale naucili ma niest zodpovednost za svoje chyby, a pri tom som nikdy nepocitoval pocit viny, ktory by ma trapil, a kvoli ktoremu by som nemohol spat.
Pamatam sa na jeden pribeh. Bol som asi siedmak a uz sme mali na zakladnej skole fyziku. Mali sme uzasneho starsieho fyzikara, ktory bol mimoriadne prisny ale zaroven velmi ferovy. Raz sme s rodicmi isli na navstevu a z navstevy sme niesli tasky hrusiek. Maslovky sme im hovorili. Prechadzali sme cez most. A po moste islo auto. A ja som dostal napad hodit jednu hrusku do toho auta. A tak som aj spravil. Maslovka bola mimoriadne makka a teda poddajna. Rozprskla sa na skle auta. Auto trochu pribrzdilo, ale nezastavilo… Pokracovalo dalej a moji rodicia si nicoho nevsimli. Ale mne nebolo vsetko jedno. ..
Na druhy den som uz na to nemyslel. Isiel som normalne do skoly a tesil som sa na chemiu a fyziku. Tieto predmety som miloval. Z chemie som dokonca bol prvy na okresnej chemickej olympiade a medzi desiatimi na krajskej…
Prisla hodina fyziky…
Sudruh ucitel zacal s latkou a po case sa zastavil a zacal rozpravat pribeh, ako isiel autom vcera po moste a niekto mu hodil ovocie do auta. Ale ze nevidel toho, kto mu to hodil, lebo sa skryl za dve dospele osoby, ktore isli s nim…A dalej hovoril o pravde a o tom, ze za kazde konanie clovek musi niest zodpovednost a neskryvat ju za akysi alibizmus…
Vtedy som sa prihlasil.. Pamatam sa ako mi buchalo srdce a podlamovali sa mi kolena.. hrozne som sa bal, ale zaroven som vedel, ze sa musim priznat… ze musim s pravdou von, inak ma bude matat vo sne a nikdy nebudem vyrovnany sam so sebou, lebo sa to bude nabalovat… Tak nejako som uvazoval, samozrejme, dnes to pisem inak… Moja detska dusa premyslala jednoduchsie, ale zhruba takto…
Priznal som sa, ze som to bol ja.
A ked som to povedal pred celou triedou neskutocne mi odlahlo.. Dnes to mozem popisat ako akysi pocit slobody…
A co je dolezite, po tom ako som sa priznal, som nemal pocit viny, ktory by ma prenasledoval. Zobral som zodpovednost do svojich ruk. Mohol som byt ticho, nikto nevedel ze som to bol ja… A keby aj, mohol som zapierat… Lenze to by ma dobehlo a uz by som z toho kola tazko vystupil…
Preto hovorim cely zivot pravdu a i ked spravim chybu, viem si ju priznat, dokazem poziadat o odpustenie, dokazem povedat ANO to som bol ja…
Ucim sa pracovat s PRAVDOU a VINOU aj dnes. Pravda je pre mna Alfa a Omega a je rozhodujuca v mojom zivote a v mojich vztahoch. Som presvedceny, ze pokial clovek hovori pravdu a neskryva sa za rozne “zasteny” ktore su len akymsi alibizmom, tak nema potrebu nic vysvetlovat a nema pocit VINY… I ked castokrat v nasich zivotoch je covek, nam moc blizky, ktory ten pocit VINY vyvolava a zasieva v nas semeno neistoty. Neistoty v nas samych a potom prestaneme samych seba vnimat tak, ako predtym a mame castokrat obavy nieco dolezite spravit… Dokonca mame obavy snivat…