Keď mi pred časom bola položená otázka, myslím že to bolo buď pre TV alebo nejaký magazín, ak by som mal možnosť niečo na sebe zmeniť, tak čo by to bolo, napadlo ma viac vecí.
Byť jednoduchší, menej komplikovaný, plávať životom ako väčšina, myslieť ekonomicky, neriešiť vzťahy a užívať si sex, byť viac flegmatický a zbaviť sa empatie…. Lenže potom ma hneď napadlo, že by som sa zaradil do šedého priemeru, nevyčnieval by som, keby ma stretol akýkoľvek človek, hneď by na mňa zabudol, nemohol by som tvoriť také fotografie aké tvorím, nedával by som do nich samého seba, svoje emócie, lásky. Nikdy by som nevyznal chalanovi lásku, pretože v svojom veku by mi to prišlo divné. Nikdy by som nevystavoval svoje práce v New Yorku a nikdy by som sa súkromne nezhováral napríklad s Karlom Gottom. Nikdy by som nepoznal tak úžasných i menej úžasných ľudí po celom svete. Nikdy by som nefotil kuwajtského šejka a nikdy by som nerobil tie bláznovstvá keď som bol zamilovaný. Nikdy by som nebýval a nefotil na “GATE ONE” – čo vedia len tí, ktorí pravidelne nepravidelne chodili do mojeho bytu/ateliéru a ktorý sa preto tak volal ako brána na letisku. Nikdy by som netancoval v daždi a nikdy by som verejne neukázal svoje emócie, a nikdy by ma zrejme namali radi malé deti. A nikdy by som sa nevyzliekol do naha a nenafotil dva svoje kalendare. Nikdy by som nespolupracoval s úžasnými umelcami. Nikdy by som nemal vlastnú fotografickú knihu. A nikdy by sa mi nesplnili sny, ktore som si v tomto živote vysníval. Nikdy by som sa pri fotení z rebríka nezamiloval do krásneho veľmi mladého chalana, nikdy by som nemal búrlivý vzťah s pornohercom a nikdy by ma nezískal človek, ktorý si ako zberateľ kúpil moje dielo a ktoré som mu bol osobne do Olomouca zaniesť a ktoré niekoľko rokov bolo zavesené v spálni medzi svätými obrazmi.
Nikdy….
A preto nič nechcem meniť. Budem naďalej radšej komplikovaný a radšej vyznám lásku bez akýchoľvek problémov, keď to tak cítim, pretože na konci keď budem bilancovat, poviem si, že nemusím nič ľutovať….