Stretol som jedneho starca, zastavil ma, ledva lapal dych, nevladal sa nadychnut. Bolo citit, ze mi chce nieco povedat.
Nestretavam len tak ludi, ale vzdy je v tom nieco viac.
Castokrat pre obe strany, ale zavisi od toho ako to clovek pochopi. Mnoho ludi nechape…
Ale spat k tomu starcovi…
Ked sa upokojil a rozdychal, tak sme si sadli na lavicku, mimochodom asi som zabudol napisat, ze to bol krasny park, zaliaty augustovym slnkom.
Dival som sa na jeho vraskavu tvar a na jeho trasuce sa ruky. Zacal mi rozpravat svoj pribeh. Nevedel odkial zacat a tak casto skakal v casovej ose svojeho zivota. Sedeli sme spolu asi hodinu. Ja som nepovedal ani slovo. Hovoril iba on. Z celeho rozhovoru som pochopil aky mal a ma tazky zivot, kolko chorob prekonal, kolko ma, kolko penazi mu chyba, ze ho nikto nemiluje, ze nikoho nema….
Pribeh taky bezny, isto ho poznate, ak sa pozorne zahladite do zrkadla….
Starec vstal, vzdychol, ze mu aj tak nik nepomoze, prehodil si svoje obrovske vrece cez plecia az mu zapraskali kolena. Zohol sa este viac a chystal sa bezradne odist. Zavolal som na neho.
Zastal a pozrel sa na mna s vyrazom, ktory hovoril preco ho zastavujem ked i tak ho neviem pochopit. Opytal som sa ho co ma v tom vreci. Odvetil, ze som ho celu hodinu vobec nepocuval…
Ja na to, ze poctivo a ze preco to vrece neodhodi a nenecha ho pod stromom.
Videl som jeho prekvapeny pohlad, ktory hovoril o tom, ze sa nedokaze rozhodnut.
“A co by mi potom ostalo?” – odvetil