N

epamätám si, aký presne sa písal rok. Viem len, že som bol asi siedmak na základnej škole. Napísal som poviedku o stratených dušiach, o temnom zámku, o zradnej rašeline, kde sa každý večer zlovestne plazila temná hmla…

Písal som ju doma podvečer, úplne ponorený do deja. Pred očami sa mi odohrávali všetky tie dramatické obrazy – videl som jasne hlavné aj vedľajšie postavy, precítil som atmosféru. Predstavoval som si osvetlenie, tiene na stenách, dokonca aj to, ako kamera pomaly prechádza scénou (hoci vtedy som ešte ani netušil, že sa tomu hovorí švenkovanie). Už vtedy som vnímal príbeh ako film.

Zápletka bola, ako inak, milostná. A koniec? Tragický a desivý. Veď to bol predsa horor…

Prepísal som celý príbeh na starom písacom stroji po tete z Přerova. Moja mama dala text zviazať a nechala mu vyrobiť dokonca pevný obal. Bol som ohromený, bola to moja prvá kniha v pevnej väzbe! Mal som vtedy možno dvanásť rokov, možno o trochu viac – dnes už si tým nie som istý.

Na hodine slovenčiny som sa s týmto dielom pochválil. Alebo skôr, pochválili ma spolužiaci. Všetci dobre vedeli, že som blázon do príbehov, ktoré sú neustále na hrane. Slovenčinárka, zároveň moja triedna učiteľka, ma vyzvala, aby som priniesol svoju knižnú poviedku na jednu z hodín.

Dodnes si pamätám, ako pred celou triedou čítala môj príbeh. Spolužiaci zadržiavali dych, vtiahnutí hlboko do deja. Ja som sedel so zatvorenými očami a prežíval som všetko nanovo…

Keď učiteľka dočítala, zaznela pochvala, ktorá ma úplne dojala. No vzápätí pred celou triedou s úsmevom dodala, že toľko gramatických chýb pokope v živote nevidela. A tieto gramatické chyby sa odvtedy stali mojím večným prekliatím. Prenasledovali ma napriek tomu, že som neskôr išiel študovať pedagogiku – odbor slovenský jazyk a výtvarná výchova.

Ale o tom až v ďalšom blogu…