Nepamätám sa aký sa písal rok, viem len, že to bol asi 7 ročník na základnej škole. Napísal som poviedku o stratených dušiach, o temnom zámku o zradnej rašeline, kde každý večer padala temná hlma…. Písal som to doma podvečer a predstavoval som si všetky tie deje, hlavné i vedlajšie postavy. Obrazy. Ako je to nasvietené. Ako švenkuje kamera (to som samozrejme vtedy ešte nevedel, čo je to švenkovanie kamery, ja som to už vtedy vnímal ako film). Bola tam zápletka, samozrejme milostná a samozrejme to skončilo tragicky a strašne. Však išlo o horror…. Prepísal som to na starom písacom stroji po tete s Přerova a moja mamina mi to dala zviazať a dala urobiť aj pevný obal. Bol som nadšený. Bolo to niečo neskutočné. Moja prvá kniha v pevnej väzbe. Mohol som mať asi 12 rokov, možno viac. Neviem. Na hodine slovenčiny som sa tým pochválil, alebo skôr ma pochvalili spolužiaci, pretože vedeli o mne, že som magor a že milujem príbehy na hrane, a tak slovenčinárka a moja triedna ma vyzvala. Pamätám sa, že na jednej z hodín čítala túto knižnú poviedku. Spolužiaci zadržiavali dych. Dostali sa do deja a ja som pri čítaní mal zavreté oči a predstavoval som si celý dej…. Keď slovenčinárka dočítala, tak pred celou triedou vyjadrila pochvalu a zároveň povedala, že toľko gramatických chýb v živote nevidela :D. A tie gramatické chyby ma sprevádzajú celým mojím životom, i napriek tomu, že som išiel študovať pedagogiku, odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova. Ale o tom už v mojom blogu ……