Keď som bol malé dieťa a chodil na základnú školu, tak nás učili, ze Rusko (Sovietsky zväz) je náš najvernejší priateľ a jedine s ním budeme žiť v mieri. Na večné časy !
Ako dieťa som si rusov spájal s ruským obchodom v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie a hlavne s čokoládovými cukríkmi, ktoré tam velmi tlstá ruska predávala na kilá. Pre mňa to bolo niečo úžasné, a teda aj rusko muselo byť úžasné.
Keď som začínal vnímať svet trochu kritickými očami, tak som si začínal uvedomovať, bolo to asi v 7 triede na základnej škole, že to všetko čo sa o rusku (Sovietskom zväze) učíme je tak trochu násilné a hlavne všetko ideálne.
Môj otec sa rád socializoval.
Keď priviedol k nám nejakého kamaráta, tak sa vzdý mnou chválil ako úžasne kreslím, otvoril chladničku a povedal, že to všetko je jeho, ukázal spálňu a povedal, že tu budeš spať. Mama z toho nebola dva krát nadšená. Bolo to asi v 7. ročníku na základnej škole. Ako jeden z mála som vlastnil Rubikovu kocku a v rámci školy som patril medzi špičku, ktorý vedel kocku zložiť do niekoľkých sekúnd. Nepamatám si už presne kolko to bolo, ale robil som kreslené návody. V tom čase k nám prišiel ruský generál s niekoľkými flašami ruskej vodky. A prenosným gramofonom. A tým si ma získal. Viete si predstaviť gramofon ako wolkmen? Len na normálne platne. Platňu ste ciastočne strčili a to čudo ju vcuclo a začalo hrať. Písal sa rok 1982 alebo 83. Made in Soviet Union.
A tohoto generála, ktorý bol mimoriadne rozdrapený som učil ako skladať kocku. Poučoval som ho čo ma robiť, kreslil som mu postup a on ma na slovo počúval. Stíchol a mal ku mne rešpekt…. Či ju napokon vedel zložiť to neviem. Viem len že sa ožral ako sviňa a spal u nás.
Druhý krát som sa s rusmi stretol keď som už ako asi 16 ročný stopoval v noci z Donovalov do Ružomberka. Všade okolo mňa tma a ticho. Bola polnoc a zrazu sa blížili obrovské svetlá. Mal som pocit, že je to mimozemské plavidlo. Zastalo. Motor odfúkol a niečo kovové zaškrípalo. mal som na mále. Z obrneného transportéru vystúpil mladý ruský vojak, páchol stuchlinou, ale bol mi velmi sympatický a práve tá jeho “voňavá” mužnosť mi veľmi imponovala. Ponúkol mi, že ma zvezie do Ružomberku, kde mali rusi základňu. Tak som si sadol vedla neho a fantázia mi začala veľmi bujne pracovať. Viete si to predstaviť. Ja mladý, ešte nedospelý chalan, ktorý sedí v tme v obovskom vojenskom obrnenom transporteri vedľa neskutočne sexy raw vojaka. Nič sa nestalo. Vystúpil som na hlavnej v meste, blízko sídliska kde bývam. Keby vtedy boli mobily, asi si jeho mobil vypýtam.
Vojenská nemocnica
Moja druhá skúsenosť s rusmi bola vo Vojenskej nemocnici, kde som bol na simulovanej operácii slepého čreva, aby som sa vyhol základnej vojenskej službe, na ktorú som mal nastúpiť o deň neskôr. Stretával som sa s nimi na chodbe. Niekoľko mladých mužov v zatuchnutých a starých uniformách, ktorí simulovali choroby úrazy, len preto aby sa na chvílu vyhli službe a aby si oddychli. Chodil som s nimi fajciť na zachody a ponúkal ich Dalilami alebo Spartami. Oni boli úplne užasnutí, pretože si šúlali tabak do papierikov, ktorý keď si zapálili strašne smrdel, ale mne to opať tak chlapsky imponovalo. Pamätám sa, že sme sedeli na starej popraskanej vani a jeden vojak sa ma dotýkal stehnom a bol mimoriadne familiarny. Keď sme sa rozprávali, tak sa ma dotýkal a neskôr keď sme sa na chodbe stretli, tak ma vzdy objal, tak chlapsky. Až som bol z toho vzrušený….
Môj iný pohľad na rusko (Sovietsky zväz) sa začínal formovať na strednej škole v Bratislave, kde som mal možnosti sledovať rakúsku O3, počúvať Slobodný Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Ako rebel a dušou umelec som nesúhlasil s autoritami a dával svoj nesúhlas najavo. Môj kritický pohľad na rusko a celé socialistické zriadenie sa prejavil ked som pred výškou bol skupinový vedúci pre pionierov. V dnešnom preklade to môže znieť ako veduci manazér pre politickú výchovu detí a mládeže. A viete si predstaviť, že to vtedy bolo mimoriadne ťažké a i napriek tomu som v zborovni medzi učitelmi aktívne vyjadroval svoj politický názor. Vďaka nemu ma napokon neprijali na vysokú školu ale paradoxne práve vďaka nemu ma na druhý rok na ministerské odvolanie prijali, a mojeho otca vylúčili z radov ústredného výboru komunistickej strany. Na vysokej škole pedagogickej v Banskej Bystrici na politickych seminaroch sa to všetko opakovalo, až tak, že moja kritika bola známa natolko, že politický prednášajúci ma už nevyvolával, napriek tomu som vždy reagoval.
Predposledná skúsenosť s rusmi bola 21. juna 1991 keď územie Československa opustili poslední sovietski vojaci. Mnohych mi bolo lúto, pretože sa nemali kam vrátiť a návrat pre nich znamenal peklo. Pre mňa však tento akt bol výnimočný a veril som, že táto krajina a jej predstavitelia prejdú akousi katarziou a prestanú sa hrať na vladcov sveta.
Ale mýlil som sa…
Posledná skúsenosť s Rusmi bola v roku 2018 na medzinárodnom letisku Šeremetievo, kde sme prestupovali na let do New Yorku kde som mal vernisáž v galérii na Manhattane. A bol som rád, že to bol len prestup, i keď Moskva musí byť krásne mesto, ale vôbec ma neláka.