Celý svoj život premýšľam nad tým, prečo majú ľudia potrebu klamať. Dvaja ľudia, keď sa prvý krát stretnú na rande, tak každý z nich sa snaží pred tým druhým ukázať v lepšom svetle. Samozrejme nechcú poukázať na svoje nedostatky. Snažia sa vyzdvihnúť svoje prednosti a ukázať sa pred človekom o ktorého majú záujem inak. Keď vyplňame dotazníky, alebo píšeme životopis, či sme na pohovore na novú prácu. Jednoduchý príklad, každodenná otázka a odpoveď, Ako sa máš? Výborne… Skvelo… Báječne… a pritom večer keď si ľahnem do postele nedokážem zaspať, pretože ma trápia myšlienky na druhého človeka. Zažívam to bežne, priatelia, ktorých poznám mi povedia, že sa majú úžasne, a potom pri dlhšom rozhovore sa medzi riadkami dozviem, že vlastne sa až tak skvelo nemajú a, že vlastne sú často v depresii a neistote. Poznáme to všetci. Nehceme nikoho obťažovať svojim problémom. To je jedna strana mince. Tá druhá je iný druh klamstva, niekto mi pred časom povedal, že je to ako milosrdná lož. Polopravda. Dal mi príklad, ale to že mi tento príklad dal ani nevedel. Podvádzala ho partnerka, vlastne on to nevedel, len raz zistil, že na svojom notebooku mala fotografie z ich spalne s iným mužom. Keď boli v posteli, tak sa jej na to opýtal. Položil jednoduchú otázku. Spala si v našej posteli s iným mužom. Jeho žena odpovedala, že nespala… A hovorila pravdu. Nespala, pretože ona v tej posteli s iným mužom šukala. A teda neklamala. Povedala len polopravdu….
Tvrdí sa, že čo oko nevidí to srdce nebolí. Je to pravda i nie je to pravda. Pravda je vobec veľmi relatívna. I keď si dovolím z vlastnej skúsenosti tvrdiť, že niekedy nie je. Niekedy dostanete odpoveď takú akú si prajete, alebo skôr takú aby Vás neranila, ale časom zistíte, že pravda bola niekde inde. Ono totiž pravda vždy víjde najavo. Nedá sa ustavične klamať, pretože to potom človek si musí pri každej príležitosti dávať pozor na to čo povie. A to sa jednoducho nedá zvládnuť. Navyše častokrát to nie je iba o jednom človeku, ktorý niečo tvrdí, je to minimálne o dvoch ľuďoch. A po čase, ten druhý človek neudrží jazyk za zubami…
Ja som dosť rýchlo pochopil, že sa neoplatí klamať. Ako dieťa, keď som klamal svojich rodičov a vždy to vyšlo najavo a potom prístup mojich rodičov ku mne zmenil pohľad na klamstvo. Čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že im nemusím klamať a že im môžem povedať všetko. A tak to so mnou išlo ďalej. Na strednej, na vysokej škole, kde samozrejme som nikdy nehovoril úplnú pravdu, ale keď som zaklamal vo vážnych veciach, tak ma to moc mrzelo a snažil som sa to dať do poriadku. Povedať pravdu i v prípade, ak ma druhá strana za klamstvo odsúdila. Viem, že ja som ani nedokázal dlho udržať klamstvo a tak je to doteraz. Nemám potrebu klamať.
Ale viem pochopiť klamstvo. Viem pochopiť ak sa jedná o skrat. Dokážem odpustiť. Vždy som si povedal, že ten človek mal dôvod prečo to spravil. A ak ho mám pochopiť a odpustiť, tak sa na to musím pozerať ako nezávislá osoba….
Ale pokial sa to klamstvo opakuje, tak je to už voľba…
Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že medzi nami sú aj takí ľudia, ktorí klamú sústavne. A ktorí si to žiaľ ani neuvedomujú. Opäť mám príbeh jedného mojeho kamaráta, ktorý chodil do nočného podniku za ženami a vždy keď si to tam užil a vyšiel z toho podniku, tak napísal manželke ako ju moc miluje a ako mu moc chýba….
Myslím si, že nie potrebné klamať. A vo vzťahoch už vôbec nie, pretože to klamstvo je len dočasné a verte mi, že raz sa prezradí a toho, kto klamal to bude mrzieť najviac, pretože stratí osobu, ktorá ho milovala. Načo klamať? Nie je jednoduchšie si povedať pravdu. Ak nedokážem žiť s jedným človekom tak, prečo sa nedohodnúť na otvorenom vzťahu? Na tom predsa nič zlé nie je. Všetko je iba o dohode. Prečo zavádzať druhého človeka?