Author: blog

Keď som bol malé dieťa a chodil na základnú školu, tak nás učili, ze Rusko (Sovietsky zväz) je náš najvernejší priateľ a jedine s ním budeme žiť v mieri. Na večné časy !

Ako dieťa som si rusov spájal s ruským obchodom v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie a hlavne s čokoládovými cukríkmi, ktoré tam velmi tlstá ruska predávala na kilá. Pre mňa to bolo niečo úžasné, a teda aj rusko muselo byť úžasné.

Keď som začínal vnímať svet trochu kritickými očami, tak som si začínal uvedomovať, bolo to asi v 7 triede na základnej škole, že to všetko čo sa o rusku (Sovietskom zväze) učíme je tak trochu násilné a hlavne všetko ideálne.

Môj otec sa rád socializoval.

Keď priviedol k nám nejakého kamaráta, tak sa vzdý mnou chválil ako úžasne kreslím, otvoril chladničku a povedal, že to všetko je jeho, ukázal spálňu a povedal, že tu budeš spať. Mama z toho nebola dva krát nadšená. Bolo to asi v 7. ročníku na základnej škole. Ako jeden z mála som vlastnil Rubikovu kocku a v rámci školy som patril medzi špičku, ktorý vedel kocku zložiť do niekoľkých sekúnd. Nepamatám si už presne kolko to bolo, ale robil som kreslené návody. V tom čase k nám prišiel ruský generál s niekoľkými flašami ruskej vodky. A prenosným gramofonom. A tým si ma získal. Viete si predstaviť gramofon ako wolkmen? Len na normálne platne. Platňu ste ciastočne strčili a to čudo ju vcuclo a začalo hrať. Písal sa rok 1982 alebo 83. Made in Soviet Union.

A tohoto generála, ktorý bol mimoriadne rozdrapený som učil ako skladať kocku. Poučoval som ho čo ma robiť, kreslil som mu postup a on ma na slovo počúval. Stíchol a mal ku mne rešpekt…. Či ju napokon vedel zložiť to neviem. Viem len že sa ožral ako sviňa a spal u nás.

Druhý krát som sa s rusmi stretol keď som už ako asi 16 ročný stopoval v noci z Donovalov do Ružomberka. Všade okolo mňa tma a ticho. Bola polnoc a zrazu sa blížili obrovské svetlá. Mal som pocit, že je to mimozemské plavidlo. Zastalo. Motor odfúkol a niečo kovové zaškrípalo. mal som na mále. Z obrneného transportéru vystúpil mladý ruský vojak, páchol stuchlinou, ale bol mi velmi sympatický a práve tá jeho “voňavá” mužnosť mi veľmi imponovala. Ponúkol mi, že ma zvezie do Ružomberku, kde mali rusi základňu. Tak som si sadol vedla neho a fantázia mi začala veľmi bujne pracovať. Viete si to predstaviť. Ja mladý, ešte nedospelý chalan, ktorý sedí v tme v obovskom vojenskom obrnenom transporteri vedľa neskutočne sexy raw vojaka. Nič sa nestalo. Vystúpil som na hlavnej v meste, blízko sídliska kde bývam. Keby vtedy boli mobily, asi si jeho mobil vypýtam.

Vojenská nemocnica

Moja druhá skúsenosť s rusmi bola vo Vojenskej nemocnici, kde som bol na simulovanej operácii slepého čreva, aby som sa vyhol základnej vojenskej službe, na ktorú som mal nastúpiť o deň neskôr. Stretával som sa s nimi na chodbe. Niekoľko mladých mužov v zatuchnutých a starých uniformách, ktorí simulovali choroby úrazy, len preto aby sa na chvílu vyhli službe a aby si oddychli. Chodil som s nimi fajciť na zachody a ponúkal ich Dalilami alebo Spartami. Oni boli úplne užasnutí, pretože si šúlali tabak do papierikov, ktorý keď si zapálili strašne smrdel, ale mne to opať tak chlapsky imponovalo. Pamätám sa, že sme sedeli na starej popraskanej vani a jeden vojak sa ma dotýkal stehnom a bol mimoriadne familiarny. Keď sme sa rozprávali, tak sa ma dotýkal a neskôr keď sme sa na chodbe stretli, tak ma vzdy objal, tak chlapsky. Až som bol z toho vzrušený….

Môj iný pohľad na rusko (Sovietsky zväz) sa začínal formovať na strednej škole v Bratislave, kde som mal možnosti sledovať rakúsku O3, počúvať Slobodný Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Ako rebel a dušou umelec som nesúhlasil s autoritami a dával svoj nesúhlas najavo. Môj kritický pohľad na rusko a celé socialistické zriadenie sa prejavil ked som pred výškou bol skupinový vedúci pre pionierov. V dnešnom preklade to môže znieť ako veduci manazér pre politickú výchovu detí a mládeže. A viete si predstaviť, že to vtedy bolo mimoriadne ťažké a i napriek tomu som v zborovni medzi učitelmi aktívne vyjadroval svoj politický názor. Vďaka nemu ma napokon neprijali na vysokú školu ale paradoxne práve vďaka nemu ma na druhý rok na ministerské odvolanie prijali, a mojeho otca vylúčili z radov ústredného výboru komunistickej strany. Na vysokej škole pedagogickej v Banskej Bystrici na politickych seminaroch sa to všetko opakovalo, až tak, že moja kritika bola známa natolko, že politický prednášajúci ma už nevyvolával, napriek tomu som vždy reagoval.

Predposledná skúsenosť s rusmi bola 21. juna 1991 keď územie Československa opustili poslední sovietski vojaci. Mnohych mi bolo lúto, pretože sa nemali kam vrátiť a návrat pre nich znamenal peklo. Pre mňa však tento akt bol výnimočný a veril som, že táto krajina a jej predstavitelia prejdú akousi katarziou a prestanú sa hrať na vladcov sveta.

Ale mýlil som sa…

Posledná skúsenosť s Rusmi bola v roku 2018 na medzinárodnom letisku Šeremetievo, kde sme prestupovali na let do New Yorku kde som mal vernisáž v galérii na Manhattane. A bol som rád, že to bol len prestup, i keď Moskva musí byť krásne mesto, ale vôbec ma neláka.

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Ak nemiluješ seba, nedokážeš milovať ani druhú osobu. Človek, ktorý miluje seba samého si zároveň sám seba váži. V láske i v živote nerob to, čo spôsobuje druhým bolesť. Nevracaj človeku, ktorý ti neublížil hriechy z minulosti. Nevracaj nič. Jednoducho iba odpusti. V odpustení je obrovská sila. A šanca zmeniť sa je v tom, že si človek samého seba uvedomí. ODPUSTENIE – UVEDOMENIE SI – LÁSKA. Tri základne veci aby sme mohli byt šťastný a mohli robiť šťastnými iných ľudí ❤️❤️

Každý deň sa niečo stane co nam mení náš zivot, náš svet. Každú hodinu. Každú minútu a každú sekundu meníme našu realitu a realitu druhým ľudom. Každým našim rozhodnutím vytvárame iné svety. V jedných je láska a pokoj a v iných je žiaľ a vojny. Záleží iba od nás aký svet práve v tuto sekundu vytvoríme. Pretože to môže byt posledný ktorý necháme v tomto vesmíre. Možno o dve sekundy tu nebudeme. Stačí okamih a všetko skončí preto by sme tu mali zanechať stopu ktora rozžiari slnko na oblohe a prinesie úsmev ľudom a dobrý pocit na srdci. Aby ľudia pochopili ze hranice sú len konvencie čakajúce na prekročenie. Ze aj hluk môže znieť ako hudba. Záleží všetko od nás. To co dáme tomuto vesmíru. To co dáme človeku ktorého milujeme. A hlavne či to dáme nezištne. Všetko ma svoj zmysel. Sme tu pre niečo. Možno sme tu preto aby sme sa niečo naučili alebo aby sme niekomu pomohli. Aby sme rúcali múry ktorými sa obklopujeme a aby sme prekračovali hranice. Aby sme len nebludili. Ale vedeli kam kráčame. Vykročili dopredu.

Dlho som premýšľal nad týmto slovom a nad jeho významom. Prečo tak túžobne ľudia potrebujú niečo pochopiť, prečo iní zase potrebujú nájsťpochopenie.

Asi je to preto, že sme mysliace bytosti, mysliace a cítiace. Viac alebo menej empatické. Ak sa nám niečo prihodí v živote, tak sa to snažíme pochopiť prečo sa tak stalo. Niekto viac a niekto menej, a niekto nehladá pochopenie a jednoducho pláva s prúdom, ktorý sa volá život. Taký človek to má zvyčajne jednoduchšie, pretože nehladá odpovede na svoje otázky a vezie sa na vlnách Vesmíru, a ten Vesmír tak či tak ho vždy odplaví tam, kam má od začiatku nasmerované. Hľadať pochopenie niečoho, čo sa nám deje alebo stale, je ako pýtať sa prečo existuje Vesmír. Prečo žijem na planéte Zem a prečo fúka vietor. Jednoducho je to preto, lebo to tak má byť. Prečo ľudia robia to čo robia? Prečo niekto vo svojom živote robí druhých šťastnými a iný zase spôsobuje druhým bolesť a smútok. Prečo je to tak? Je potrebné nájsť na to odpoveď? Aj keby sme sa pýtali takýchto ľudí, prečo konajú tak ako konajú, mali by na to odpoveď. Vždy na to majú odpoveď. Ja som za tie roky zaregistroval, že ak som sa niekoho na niečo podobné opýtal, tak som odsudzoval, nemal som právo súdiť a myslel som vtedy iba na seba. Áno, týkalo sa to mňa, takže myslel som na seba. V podstate, ak niekto pri mne urobil niečo nesprávne, tak to bol iba môj uhol pohľadu a moja chyba. Uznávam z toho jedno. Bol to iba môj uhol pohľadu. Jednoduchšie je urobiť jednu vec, nehladať pochopenie a odpovede PREČO, ale jednoducho sa rozhodnúť s takým človekom nezdielať svoj život. Je to vždy o voľbe. Správne sa rozhodnúť. Aj keď je to niekedy moc ťažké. Niekedy je to ako s hračkou. Musíte sa jej ako dieťa z nejakého dôvodu vzdať, ale je vám to moc ľúto a nechcete, i keď viete, že za touto hračkou budú nasledovať ďalšie. Ale tak to je v živote.

Celý svoj život premýšľam nad tým, prečo majú ľudia potrebu klamať. Dvaja ľudia, keď sa prvý krát stretnú na rande, tak každý z nich sa snaží pred tým druhým ukázať v lepšom svetle. Samozrejme nechcú poukázať na svoje nedostatky. Snažia sa vyzdvihnúť svoje prednosti a ukázať sa pred človekom o ktorého majú záujem inak. Keď vyplňame dotazníky, alebo píšeme životopis, či sme na pohovore na novú prácu. Jednoduchý príklad, každodenná otázka a odpoveď, Ako sa máš? Výborne… Skvelo… Báječne… a pritom večer keď si ľahnem do postele nedokážem zaspať, pretože ma trápia myšlienky na druhého človeka. Zažívam to bežne, priatelia, ktorých poznám mi povedia, že sa majú úžasne, a potom pri dlhšom rozhovore sa medzi riadkami dozviem, že vlastne sa až tak skvelo nemajú a, že vlastne sú často v depresii a neistote. Poznáme to všetci. Nehceme nikoho obťažovať svojim problémom. To je jedna strana mince. Tá druhá je iný druh klamstva, niekto mi pred časom povedal, že je to ako milosrdná lož. Polopravda. Dal mi príklad, ale to že mi tento príklad dal ani nevedel. Podvádzala ho partnerka, vlastne on to nevedel, len raz zistil, že na svojom notebooku mala fotografie z ich spalne s iným mužom. Keď boli v posteli, tak sa jej na to opýtal. Položil jednoduchú otázku. Spala si v našej posteli s iným mužom. Jeho žena odpovedala, že nespala… A hovorila pravdu. Nespala, pretože ona v tej posteli s iným mužom šukala. A teda neklamala. Povedala len polopravdu….

Tvrdí sa, že čo oko nevidí to srdce nebolí. Je to pravda i nie je to pravda. Pravda je vobec veľmi relatívna. I keď si dovolím z vlastnej skúsenosti tvrdiť, že niekedy nie je. Niekedy dostanete odpoveď takú akú si prajete, alebo skôr takú aby Vás neranila, ale časom zistíte, že pravda bola niekde inde. Ono totiž pravda vždy víjde najavo. Nedá sa ustavične klamať, pretože to potom človek si musí pri každej príležitosti dávať pozor na to čo povie. A to sa jednoducho nedá zvládnuť. Navyše častokrát to nie je iba o jednom človeku, ktorý niečo tvrdí, je to minimálne o dvoch ľuďoch. A po čase, ten druhý človek neudrží jazyk za zubami…

Ja som dosť rýchlo pochopil, že sa neoplatí klamať. Ako dieťa, keď som klamal svojich rodičov a vždy to vyšlo najavo a potom prístup mojich rodičov ku mne zmenil pohľad na klamstvo. Čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že im nemusím klamať a že im môžem povedať všetko. A tak to so mnou išlo ďalej. Na strednej, na vysokej škole, kde samozrejme som nikdy nehovoril úplnú pravdu, ale keď som zaklamal vo vážnych veciach, tak ma to moc mrzelo a snažil som sa to dať do poriadku. Povedať pravdu i v prípade, ak ma druhá strana za klamstvo odsúdila. Viem, že ja som ani nedokázal dlho udržať klamstvo a tak je to doteraz. Nemám potrebu klamať.

Ale viem pochopiť klamstvo. Viem pochopiť ak sa jedná o skrat. Dokážem odpustiť. Vždy som si povedal, že ten človek mal dôvod prečo to spravil. A ak ho mám pochopiť a odpustiť, tak sa na to musím pozerať ako nezávislá osoba….

Ale pokial sa to klamstvo opakuje, tak je to už voľba…

Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že medzi nami sú aj takí ľudia, ktorí klamú sústavne. A ktorí si to žiaľ ani neuvedomujú. Opäť mám príbeh jedného mojeho kamaráta, ktorý chodil do nočného podniku za ženami a vždy keď si to tam užil a vyšiel z toho podniku, tak napísal manželke ako ju moc miluje a ako mu moc chýba….

Myslím si, že nie potrebné klamať. A vo vzťahoch už vôbec nie, pretože to klamstvo je len dočasné a verte mi, že raz sa prezradí a toho, kto klamal to bude mrzieť najviac, pretože stratí osobu, ktorá ho milovala. Načo klamať? Nie je jednoduchšie si povedať pravdu. Ak nedokážem žiť s jedným človekom tak, prečo sa nedohodnúť na otvorenom vzťahu? Na tom predsa nič zlé nie je. Všetko je iba o dohode. Prečo zavádzať druhého človeka?

V starej gréckej mytológii sa duša toho, kto zomrie, musí pobrať do záhrobia, do krajiny, kde vládne boh Hádes. Hranicou medzi životom a smrťou je rieka Styx, cez ktorú ho na svojom člne prevezie boží prievozník Cháron. Tomu treba zaplatiť zlatou mincou, a ten, kto ju nemá, bude blúdiť po brehu rieky ďalších sto rokov…….. Ale aj za nášho života sa častokrát stane, že prievozník Cháron nás prevezie z jedneho ostrova na druhý.

Príde práve vtedy keď to najmenej čakáte a neviete si už dať rady. Čakáte veľmi dlho na niečo, na niekoho. Milujete niekoho tak neskutočne, že meníte svoj vlastný život a svet, v niečo čo ste nikdy nechceli. Nemôžete zaspať, nechutí Vám jesť, nemáte chuť ísť ďalej…. a potom príde Cháron. Zoberie Vás na svoju loďku. Nastúpite na ňu preto, pretože tento boží prievozník zacloní všetko pozemské. A on Vás bezpečne prevedie na druhý breh…..

Keď vystúpite na druhej strane, a Cháron sa začne od Vás vzdialovať a bude postupne miznúť v nejkonečnej hmle, tak aj keď Vám veľmi zovrie srdce a máte pociť ako keby Vám išlo roztrhnúť hruď, pretože ste mali chvílu pocit, že Cháron pri Vás ostane, tak verte, že všetko je tak ako má byť.

Padnete na breh a dívate sa na miznúcu siluetu na lodke, čakáte, že sa ešte raz otočí, ale neurobí to. Svoju úlohu vo vašom živote si božský prievozník splnil…

Bolo raz jedno maslo, maslo ktoré bolo z kravského mlieka a cely život si myslelo ze je maslo. Ľudia ho aj tak kupovali ako maslo a natierali si ho na chlieb. Zrazu si maslo uzmyslelo ze uz nebude maslom, ale ze bude rastlinným tukom. Ze uz nebude z kravského mlieka ale napríklad ze može byt aj z poľnej trávy. A všetci mu začali za toto rozhodnutie tlieskať. A začali ho kupovať. Ibaže to maslo bolo nerozhodne a časom začalo častejšie meniť svoje zloženie a stavalo sa, ze ľudia si kúpili rastlinné maslo a ked ho dávali do jedla bola to uz bravcova masť. A tak tomu maslu začali nedôverovať a maslo ležalo na polici v obchode a nikto ho nechcel. Pokazilo sa a museli ho vyhodiť.

Keď som mal autorskú výstavu v Millionaire Gallery v Prahe a okrem iného sa na vernisáži rozdával moj prvý PornArt kalendár, tak som bol milo prekvapený. Brali si ho hlavne staršie dámy a prišli mi osobne vyjadriť svoj obdiv, i keď ten kalendár bol určený najmä pre gayov. Ale ono je to vlastne jedno, keď mi ho tlačili v jednej známej tlačiarni, tak mi hlavná grafička dala feedback, že ten kalendár je skvelý a je veľmi živočíšny. A o to ide. Tak to vyjadrila aj kmotra mojej výstavy v Prahe, úžasná Bára Basiková. Sexualita patrí k životu. Je súčasťou našich životov a napĺňa nás neskutočnou energiou. Je tak prirodzená ako vzduch, voda a jedlo. Bez nej by sme neboli. A to ako má každý z nás sexualitu nastavenú, aké má hranice, aké ma fetiše, to je veľmi individuálne a pokiaľ sa dvaja ľudia v niečom dohodnú a baví ich to, tak je to v poriadku…. Je zaujímavé, že ja som sa pri svojej tvorbe nikdy nestretol s odmietnutím, nikdy sa nikto pohoršene nevyjadril na moju adresu a to si dovolím tvrdiť, že nemám žiadne hranice v sexe a tak to aj prezentujem vo svojej tvorbe. Som živočíšny a to chcem vyjadriť a nemám potrebu sa za to čo cítim a čo ma baví ospravedlňovať. Práve naopak. Vďaka tejto mojej tvorbe sa mi ozvalo mnoho klientov na fotenie, vďaka mojej otvorenosti chcelo so mnou mnoho ľudí spolupracovať, a mnoho mužov so mnou mať aspoň sex, pretože sami to nedokázali pomenovať a v tom, čo baví mňa sa zrazu ako keby našli. Áno, som tu najmä kvoli tomu. Najmä kvoli tomu tvorím. Aby ľudia našli samých seba. Aby dokázali vykročiť z tej trinástej komnaty a odhodili zábrany a hanbu. Aby mali v sexe úplne otvorený vzťah so svojím partnerom alebo partnerkou. Aby sa otvorili. Nebáli sa. Až potom, keď sa otvoria, navzájom a povedia si o sebe úplne všetko, až potom to bude mať ten správny drive. Bez zábran, ale s určenými hranicami…. Priznám sa, že keď som mal 13 ročný vzťah tak s partnerom sme neboli k sebe v sexualite úprimní. Ja som tajil to čo ma vzrušuje a on tajil to svoje. A aj keď sme s moc milovali, tak to muselo skončiť. Pretože tam boli tajnosti. Až potom som pochopil, že to takto nemusí byť. Samozrejme ani som sa nedokázal otvoriť úplne k ďalším partnerom, ale otvoril som sa v mojej tvorbe. A vďaka foteniu som sa stal slobodným aj v oblasti sexuality. Posledný môj partner vedel o mne úplne všetko. Ako jediný. Do dnes to nelutujem 😉

Od prvej platne Waterloo som sa tej melodie a interpretov nedokázal v hlave zbaviť. Spieval som s nimi foneticky s hlavou nad točiacou sa LP platňou. Boli ako droga. Začal som chodievať do predajne OPUS, kde pracovala postaršia veľmi elegantne vyzerajúca dáma. Začalo to v mojich 10 rokoch a chodil som tam každý druhý týždeň až do mojich 15 rokoch, keď som odišiel študovať na strednú umelecko priemyselnú školu do Bratislavy. Do predajne OPUS som chodil za jedným jediným účelom, opýtať sa, či už vyšla ďalšia platňa ABBA. Viete si predstaviť trpezlivosť tej postaršej dámy? Ono vlastne videl som už vo dverách jej pohľad a pochopil som, že nová ABBA dnes ešte nie je, ale tá pani ma vždy pozvala do vnútra a rozprávali sme sa a ona mi púšťala iné LP platne. Ale aké bolo moje prekvapenie a ohromná radosť keď som v jej očiach už od dverí videl tie potmehúcke iskričky? Pamätám sa na moju reakciu. Vykríkol som NIEEE a ona ANO a ja NIEEE a ona opäť ANO. A keďže vždy prišli iba dve LP platne, nikdy ich nevyložila do výkladu, jednu odložila mne pod pult, kým vyžobrem od rodičov 120 Korún československých, čo bolo vtedy celé imanie. Druhú si isto nechala pre seba do zbierky. A takto sa to opakovalo takmer každý rok. Vďaka ABBA som sa naučil trpezlivosti. Vedel som, že keď vydajú platňu a bude sa predávať aj v Československu, tak ju budem mať a už nezáležalo či za rok alebo za dva. Ale veril som, vedel som a urobil by som preto aby som ju mal všetko.

Pamätám si, že v roku 1982, krátko pred mojími narodeninami mi prišla obálka zo Švédska. Úplne som šalel. Ako malé dieťa. Keď som ju otvoril bola tam fotografia ABBA a vlastnoručné podpisy členov. Do teraz ju mám. A takéto nadšenie z niečoho čomu sa dlho venujem a je to úplne jedno čo, mi ostalo až do teraz. Som vďačný, že som ako dieťa stretol skupinu ABBA, že ma naučila trpezlivosti a spontánnosti. Vďaka ABBA som sa naučil fotografovať, pretože v tom čase v socialistickom režime nevychádzali články a fotografie o zahraničných kapelách a keď sa začal v kinách premietať film ABBA The Movie, tak som tam samozrejme išiel z analogovým fotoaparátom a fotil som na kinofilm. Nie jeden krát. Nie dva krát. Ale každý deň v týždni keď sa film premietal. A potom doma s otcom v kúpelni som na zväčšováku robil fotografie. Vývojka a ustalovač a sušička. A tie fotky mám doteraz <3