Categories
Nezaradené

Nemám čas…

V priebehu plynutia rokov som pochopil, že keď niečo chcem, tak si to mám zobrať, ak mám o niekoho záujem, tak ho mám osloviť, ak niečo chcem dosiahnuť, tak to mám skúsiť a veriť tomu, veriť sebe, a zároveň som pochopil, že ak mi niečo nepatrí a nikdy patríť nebude, tak si to nebudem brať, rovnako ak mi ľudia nie sú súdení, tak ich nechám odísť. Počúvam svoju dušu, intuíciu, ktorá mi vždy naznačí čo je a čo nie je správne, ktorá mi dá vedieť aký človek oproti mne stojí a či mu mám dôverovať alebo sa otočiť. Nikdy som nemrhal časom na čakanie, i keď som sa naučil riadnej dávke trpezlivosti a to sa odzrkadluje nielen v mojom živote, ale najmä v mojom správaní. A čím som starší, tým si viac uvedomujem, že už nemám čas riešiť či áno alebo nie (v mojom slovníku sú to sračky druhých alebo pičoviny), a teda ak sa mi napriklad niekto páči (samozrejme chalan), tak ho oslovím. Nemám čo stratiť, naopak môžem získať. A tak fungujem vo všetkom. Tak som sa ponúkal do galérií vo svete, až ma jedna v New Yorku vybrala a mala záujem so mnou podpísať kontrakt na výstavu v Monaku na Yacht Show, v Las Vegas, alebo v Soule. To, že som tam neskončil je už iná vec, a Vesmir to tak zariadil a tak to malo byť. Ako všetko v živote, čo sa nám deje. Hovorí sa tomu synchronicita, keď začínate chápať súvislosti…

A k tomu aby som to pochopil som nepotreboval žiadne múdre knihy a žiadneho motivátora, s ktorými sa roztrhlo vrece. Len život a ľudia okolo mňa. Nielen starší odo mňa, ale aj mladší. Veľmi vnímam mladých ľudí a v mnohých vidím výnimočnosť, niečo čo v našich generáciach, ale aj po nás nebolo…. Pochopíte to, keď spomalíte a budete sa s nimi zhovárať. Ale nie z pozície, že ste niekto viac. To nefunguje. Nikdy a v ničom….

Ono niekedy naozaj stačí aby ste spomalili a nechali rieku tiect, nezasahovali do niečoho čo má tak byť, zytočne nechceli mať posledné slovo, nepoučovali iných o svojich pravdách…

Jednoducho len nechali tiecť čas a priestor. Neťahali niekoho za ruku.. Človek, ktorý má pri Vás stáť, stáť bude a ak nie je teraz, tak on sa vráti… Možno potrebuje čas a možno že nie, možno že ten čas s Vami práve vypršal a tým spojenie skončilo a vy si to spoločne “vykonzultujete” na úrovni duší, ale nie v tomto živote a v tomto svete.

Categories
Nezaradené

Mužská energia

Často sa stretávam, či už vo fitku alebo v živote, že mnoho chalanov a mužov sa snažia upozorniť na seba práve maskulinitou, tým že zdvihnú ťažké váhy, tým že sa vyburcujú aj keď nie je dôvod a nie je pre koho. Iba pre seba. A obhajujú to tým, že zdolávajú svoje limity.

Že dokázali zdvihnúť 110 kg v mŕtvom ťahu a tým sa zrazu stavajú mužmi. Chlapmi.

Ale ono to tak nefunguje.

Správny chlap nie je o svaloch, i keď samozrejme krásne mužské telo je niečo iné ako prekypujúce tukmi, ale muž je mužom svojou osobnosťou.

A ta sa rodi.

Pestuje.

Svojimi názormi.

Postojom k zivotu.

Skusenostami….

Tým že nepapagájuje niekoho slova, že nepočúva shity typu marketingových raperov, tým že nekopíruje veci po majorite. A určite nie tým, že sa odfotí s bradou a sekerou ale poslať ho do lesa bolo by nešťastie 🤣. Muž je mužom rozhodnutím za ktorým si stojí. Pevným pohľadom kde máte jasno kým je. Vyzretostou. Tým že sa môžete o neho oprieť. Tým, že ma v mnohých veciach jasno a keď nie nemá problém sa opýtať a priznať že nevie. A hlavne, že je sám sebou a nie dnes modrý a zajtra ružový 💪🏻 A nie len tým že postavi veľký dom. Kúpi si luxusne SUV, a pokial na to nema, tak aspon turuje motor, nech vsetci pocuju, pripadne kupi si velke plemeno psa….

A potom su tu muzi, ktori sa neboja ukazat empatiu, slzy, a namiesto velkeho psa maju male maciatko a nemaju problem s tym…

Categories
Nezaradené

Premotivované drísty

Ľahnem si do trávy a nepremýšľam nad tým či sú tam kliešte. Vojdem do ľadovej vody lebo som zvedavý na svoj dych. Vyleziem na stožiar i keď sa bojím výšok lebo si chcem rozšíriť výhľad. Ak by som mohol lietať fyzicky, tak vzlietnem. A to si nepotrebujem nič dokazovať.

Mám rad otázky i odpovede. A ideálne keď je to dialóg. Mám rád empatickych ľudí. Ale empatia nie je otázka ako sa máš a ako sa ti darí a nasleduje hovno. Nemám rad okazalost. Strojenost. Neuprimnost. Obal. Uznavam že väčšina z nás je tak krehká, že ak by nemali Obal/Ego, tak sa rozsypú. Nemám rad posledne premotivované drísty. Mám pocit, že je to nový bizsnis a marketing a hlavne mladi ľudia na to sadnú ako mucha na hovno. Nikdy som nechápal prečo ľudia potrebujú akési vzory podľa ktorých sa správajú a chcú žiť. Zabudli na to že sú sami jedinečni? Stotožniť sa s nejakým reperom, ktorému melódia išla okolo snáď iba keď ho matka uspavala v postieľke. Ale aj to pochybujem lebo by nespieval take dristy… Som hnusný… Ale v svojom veku si to už môžem dovoliť.

Viete, myslím si, vlastne som presvedčený, že ak chcete byt šťastný tak sa vyserte na všetky poučky a buďte sami sebou. Počúvajte svoje srdce. Intuíciu. Dušu. Obklopte sa krásnymi vecami. Oblohou nad vami. Hviezdami. Trávou. Letným dažďom. Snehom. Potokom. Krásnou hudbou. Krásnou literatúrou. Filmom. Jednoducho umením. A úžasnými ľudmi. Naučte sa počúvať. Pýtať sa. Milovať samých seba. Nepodceňovať sa. Naučte sa Pokore a Tolerancii. A nechcite hneď v 20 rokoch vedieť všetko.

Je to proces. Trpezlivosť a tolerancia. I k sebe samému.

A najmä k sebe samému ❤

www.erzvo.com

Categories
Nezaradené

PRIDE

Ako gay by som mal podporovat a propagovat PRIDE. Ale mam iny nazor. Pride mi to chore, propagovat tymto sposobom nieco, co je uplne prirodzene. To si predstavte, ako huf heterakov vymysli vlastnu vlajku a urobia alegoricky sprievod, podobne ako na 1.maja za socializmu. BTW aj to mi bolo odporne. A vobec je nemiestne ak sa dvaja gayovia alebo lesby polonahi prezentuju na vyzdobenom nakladaku. Ale myslienka ma zmysel. Len je to trochu cele pritiahnute za vlasy. Ak by zakony platili i pre nas, gayov a lesby, so vsetkym, tak by nemuseli byt tieto, podla mna, trapne ceremonie.

Dolezite je aby sa gayovia prestali schovavat, najma ti znami, aby isli prikladom. Aby homosexualita bola na rovnakej urovni ako heterosexualita a neriesila sa. To sa da zabezpecit jedine uzakonenim manzelstiev rovnakych pohlavi. Aby takyto manzelia, pary, mohli adoptovat deti. A nestrasit spolocnost, ako to robia mnohi politici, a “celebritky” tym, ze taketo deti budu skazene. Nebudu. Rovanko a vo vacsej miere, mozu byt postihnute deti u “normalnych” rodin, ak jeden alebo nedajboze obaja rodicia su alkoholici, alebo sa vobec o deti nestaraju. Nezabudnite, ze gayovia su vo vacsine pripadov velmi vzdelani ludia, a zabezpeceni. je to tym, ze sa staraju najma o seba. Ze neriesia rodinne problemy. Ze nezarabaju najma preto, aby uzivili celu rodinu, a tak si mozu svoje peniaze uzivat, mozu sa vo vacsej miere vzdelavat a podobne. Su to ludia mimoriadne vnimavi. Citlivi. Dokazu riesit mnohe problemy a divat sa na svet z roznych uhlov. Mnoho vyznamych osobnosti boli a su gayovia. Homosexualita je normalna a prirodzena. A skuste sa opytat malych deti, co si myslia o tom ked sa dvaja muzi bozkavaju. Odpovedia vam, ze sa lubia. Ale skuste vysvetlit malym detom, preco sa ti takmer nahi muzi promenaduju po ulici… Asi by to bolo velmi kockate, a to male dieta by aj tak na zaver odpovedalo, ze nechapu preco to robia, ved to ani moja mamicka a otecko sa nevyzliekaju preto, ze sa lubia. To je detska logika, a tej by sme sa mohli obcas drzat. ❤ PEACE

Categories
Nezaradené

Človek

Čo nás najviac definuje ako ľudský druh?

Intelekt?

Nie, umelá inteligencia nás prekoná.

Myslenie?

Tiež nie, ak nás prekoná AI v intelekte, ako môžeme tvrdiť, že nebude myslieť, a mnoho cicavcov myslí tiež

Schopnosť tvoriť?

To súvisí s myslením, AI bude tiež tvoriť a mnohé organizmy tvoria už milióny rokov

Schopnosť lietať do Vesmíru?

Mnohé mikrooragnizmy lietajú Vesmírom v kométach…

Tvoriť umenie? Umenie tvorí sama príroda a za chvíľu ho bude vytvárať aj AI

Rodičovstvo?

Mnohé krásne príklady rodičovstva opať v samotnej prírode…

Je to EMPATIA. EMPATIA, ktorej sa nedá naučiť, a ktorá sa získava v detstve na základe výchovy a za ktorú je zodpovedná najmä matka.

Je to LÁSKA. LÁSKA, ktorej sa neda naučiť a ktorej sa nedá brániť a ktorá posúva hranice nášho sveta a ostáva tu po nás aj keď tu už dávno nebudeme…

A konečne naša DUŠA. DUŠA, ktorá je s nami po stáročia a tisícročia a opäť si preberá fyzickú podobu a opäť sa stretáva s Dušami, ktoré už dávno poznala, a prežíva to čo chce prežiť a naberá ďalšie skúsenosti a cestuje naprieč celým Universom…

Categories
Nezaradené

Tancujte

Nikdy sa nepodajte.

Nikdy sa nevzdavajte.

Verte si.

Aj keď padnete úplne na dno.

Vstante a hrdo kráčajte.

Majte účelové ciele.

Nielen veľký dom a drahe auto.

Ak snívate o tomto, tak to znamená, že minulosť nemáte vysporiadanú a teda záleží vám na majetku a na tom ukázať druhým, ale o tom to nie je.

Plnte si svoje sny ale nie na ukor iných.

Tancujte.

O tom život je.

Máte dve možnosti.

Buď budete sedieť v hľadisku alebo tancovať na javisku.

A verte mi, že málokto ma odvahu ísť na to javisko a ak áno, tak po prvom vypískani sa zľakne a stiahne.

Milujte.

A nerobte úsudky a hodnotenia.

Buďte trpezliví.

To čo má prísť do vášho života to aj príde.

Aj človek ❤️

Categories
Nezaradené

AI

Tomuto životu a svetu, aký ho poznáme, a do ktorého sme sa narodili, patrí láska, rovnako ako nenávisť, smútok, šťastie, radosť, entuziazmus, zrodenie života a smrť, empatia, príťažlivosť, sexualita, rodičovská láska, súcit, objatie, bozk, zelená tráva, jarný vánok, modrá obloha, šumiaci les, tečúca rieka, azúrové more, studený sneh….. To všetko a ešte viac patrí k nášmu svetu. AI nič z toho nepotrebuje. Ani umenie, ktoré nás cely život obklopuje v akejkoľvek podobe. AI nepozná nerozhodnosť a omyly. Nikdy nebude mať cit a empatiu ktorá je pre ľudstvo tak dôležitá. Ku všetkému okolo nás. Pretože iba sucitný človek dokáže skutočne milovať. AI už dávno prekonala svojeho tvorcu a je len otázkou času, kedy začne rozhodovat o tom čo si kúpite, ako strávite večer, aký film si pozriete, ako budete vyzerať na Instagrame, aké fotografie bez fotoaparátu si urobíte, aký zážitok bez zážitku budete zdieľať na sociálnych sieťach, akú udalosť vytvorí … a to je len v plienkach. Nič z toho popísané tu hore nebude AI potrebovať a za okamih príde čas keď AI nebude potrebovať ani človeka a ani modrú oblohu. Ani narodenie dieťaťa a ani bozsky orgazmus.

Nič.

Vôbec nič.

Categories
Nezaradené

Byť jednoduchší

Keď mi pred časom bola položená otázka, myslím že to bolo buď pre TV alebo nejaký magazín, ak by som mal možnosť niečo na sebe zmeniť, tak čo by to bolo, napadlo ma viac vecí.

Byť jednoduchší, menej komplikovaný, plávať životom ako väčšina, myslieť ekonomicky, neriešiť vzťahy a užívať si sex, byť viac flegmatický a zbaviť sa empatie…. Lenže potom ma hneď napadlo, že by som sa zaradil do šedého priemeru, nevyčnieval by som, keby ma stretol akýkoľvek človek, hneď by na mňa zabudol, nemohol by som tvoriť také fotografie aké tvorím, nedával by som do nich samého seba, svoje emócie, lásky. Nikdy by som nevyznal chalanovi lásku, pretože v svojom veku by mi to prišlo divné. Nikdy by som nevystavoval svoje práce v New Yorku a nikdy by som sa súkromne nezhováral napríklad s Karlom Gottom. Nikdy by som nepoznal tak úžasných i menej úžasných ľudí po celom svete. Nikdy by som nefotil kuwajtského šejka a nikdy by som nerobil tie bláznovstvá keď som bol zamilovaný. Nikdy by som nebýval a nefotil na “GATE ONE” – čo vedia len tí, ktorí pravidelne nepravidelne chodili do mojeho bytu/ateliéru a ktorý sa preto tak volal ako brána na letisku. Nikdy by som netancoval v daždi a nikdy by som verejne neukázal svoje emócie, a nikdy by ma zrejme namali radi malé deti. A nikdy by som sa nevyzliekol do naha a nenafotil dva svoje kalendare. Nikdy by som nespolupracoval s úžasnými umelcami. Nikdy by som nemal vlastnú fotografickú knihu. A nikdy by sa mi nesplnili sny, ktore som si v tomto živote vysníval. Nikdy by som sa pri fotení z rebríka nezamiloval do krásneho veľmi mladého chalana, nikdy by som nemal búrlivý vzťah s pornohercom a nikdy by ma nezískal človek, ktorý si ako zberateľ kúpil moje dielo a ktoré som mu bol osobne do Olomouca zaniesť a ktoré niekoľko rokov bolo zavesené v spálni medzi svätými obrazmi.

Nikdy….

A preto nič nechcem meniť. Budem naďalej radšej komplikovaný a radšej vyznám lásku bez akýchoľvek problémov, keď to tak cítim, pretože na konci keď budem bilancovat, poviem si, že nemusím nič ľutovať….

Categories
Nezaradené

SMRŤ

GARGAMEL – Fotografia vznikla v roku 2017 – v starom sklade za Texikomom, bez okien, v spine, vykaloch, medzi potkanmi a smradom, ktory mi dvihal zaludok. Na to aby som urobil s tymito ludmi niekolko zaberov som si ich musel ziskat, co po pravde ja problem nemam.

Staci ked ste prirodzene empaticky a ked si ludi vypocujete, a co je dolezite, ked ludi neskatulkujete. Oni vycitia Vas skutocny zaujem. BTW na toto su uzasne ako lakmusovy papierik deti.

A tak po niekolkych navstevach a debatach som ho odfotil…. A potom som sa prestal venovat socialnej tematike, lebo sam som bol socialny “pripad” a musel som sa zastabilizovat…

Minuly rok presne o takomto case, ked som sa zacal citit pocas Covidu neprospesny pre spolocnost a zbytocny, som sa opat zacal venovat socialnym skupinam a zacal som ich navstevovat a snazil som sa im aspon materialne pomahat. Naplnalo ma to a prinasalo mi to energiu, ktoru som dalej medzi ludim siril. Viedli sme rozhovory a padlo slovo aj na Gargamela a dozvedel som sa, ze kratko po foteni ho zachytil vlak v Rybarpoli a na mieste bol mrtvy. Stalo sa mi asi to co sa mu malo stat a on jednoducho mal tuzbu odist a tak si tu tuzbu privolal. A tak to malo byt.

Ja sa pamatam, ze tento clovek ma velmi zaujal. Mal zvlastny vyraz v ociach, ako keby jeho oci videli nieco ine co som videl ja. Ako keby sa dival uz vtedy do inej reality, ktora v jeho existencii mala kratko nastat. Bol trochu ako male dieta. Ale ked sme pred smrtou, tak sa tak trochu stavame malymi detmi, vraciame sa tam odkial sme prisli.

To mi pripomenulo mojeho otca par dni pred smrtou ked sme sa rozpravali v nemocnici a on bol tiez ako male dieta a ja som aj vtedy citil bliziaci sa zaciatok niecoho uzasneho pre neho.

A tak to v zivote aj v smrti je.

Mnoho ludi ma strach zo smrti. Mnoho ludi na tuto temu nechce hovorit. Mnoho ludi to povazuje za Tabu a mnoho ludi smrti nerozumie.

Malokto je pripraveny umriet.

Musi to byt asi mimoriadne silna osoba, ktora si povie, ze v tomto okamihu keby umrela, tak nicoho nelutuje, pretoze zila podla svojich predstav a nikomu vedome neublizila.

Minuly rok, ked som hrozne unaveny po 1500 km jazde z hranic Ukrajiny isiel v noci domov a ledva som videl, v aute mi na plne pecky hrala Madonna a mal som dve moznosti, tu kratsiu odbocit a par kilometrov by som bol na Moravsko/Slovenskej hranici alebo pokracovat asi 300 km domov.

Rozhodol som sa pokracovat domov z mnohych dovodov a vtedy som si uvedomil, ze moj zivot je neskutocne krasny a naplneny uzasnymi ludmi, skusenostami, zazitkami, radostou, priatelstvom a laskou a ze ak by som teraz za volantom zaspal a niekde sa vyvalil, tak bol by som stastny za to vsetko co ma postretlo a nicoho by som nelutoval.

Na Smrt som pripraveny, i ked viem, ze este ten cas neprisiel.

A ked pride, tak ho privitam s ocakavanim ❤www.erzv.com

Categories
Nezaradené

Starec

Stretol som jedneho starca, zastavil ma, ledva lapal dych, nevladal sa nadychnut. Bolo citit, ze mi chce nieco povedat.

Nestretavam len tak ludi, ale vzdy je v tom nieco viac.

Castokrat pre obe strany, ale zavisi od toho ako to clovek pochopi. Mnoho ludi nechape…

Ale spat k tomu starcovi…

Ked sa upokojil a rozdychal, tak sme si sadli na lavicku, mimochodom asi som zabudol napisat, ze to bol krasny park, zaliaty augustovym slnkom.

Dival som sa na jeho vraskavu tvar a na jeho trasuce sa ruky. Zacal mi rozpravat svoj pribeh. Nevedel odkial zacat a tak casto skakal v casovej ose svojeho zivota. Sedeli sme spolu asi hodinu. Ja som nepovedal ani slovo. Hovoril iba on. Z celeho rozhovoru som pochopil aky mal a ma tazky zivot, kolko chorob prekonal, kolko ma, kolko penazi mu chyba, ze ho nikto nemiluje, ze nikoho nema….

Pribeh taky bezny, isto ho poznate, ak sa pozorne zahladite do zrkadla….

Starec vstal, vzdychol, ze mu aj tak nik nepomoze, prehodil si svoje obrovske vrece cez plecia az mu zapraskali kolena. Zohol sa este viac a chystal sa bezradne odist. Zavolal som na neho.

Zastal a pozrel sa na mna s vyrazom, ktory hovoril preco ho zastavujem ked i tak ho neviem pochopit. Opytal som sa ho co ma v tom vreci. Odvetil, ze som ho celu hodinu vobec nepocuval…

Ja na to, ze poctivo a ze preco to vrece neodhodi a nenecha ho pod stromom.

Videl som jeho prekvapeny pohlad, ktory hovoril o tom, ze sa nedokaze rozhodnut.

“A co by mi potom ostalo?” – odvetil