Author: blog

GARGAMEL – Fotografia vznikla v roku 2017 – v starom sklade za Texikomom, bez okien, v spine, vykaloch, medzi potkanmi a smradom, ktory mi dvihal zaludok. Na to aby som urobil s tymito ludmi niekolko zaberov som si ich musel ziskat, co po pravde ja problem nemam.

Staci ked ste prirodzene empaticky a ked si ludi vypocujete, a co je dolezite, ked ludi neskatulkujete. Oni vycitia Vas skutocny zaujem. BTW na toto su uzasne ako lakmusovy papierik deti.

A tak po niekolkych navstevach a debatach som ho odfotil…. A potom som sa prestal venovat socialnej tematike, lebo sam som bol socialny “pripad” a musel som sa zastabilizovat…

Minuly rok presne o takomto case, ked som sa zacal citit pocas Covidu neprospesny pre spolocnost a zbytocny, som sa opat zacal venovat socialnym skupinam a zacal som ich navstevovat a snazil som sa im aspon materialne pomahat. Naplnalo ma to a prinasalo mi to energiu, ktoru som dalej medzi ludim siril. Viedli sme rozhovory a padlo slovo aj na Gargamela a dozvedel som sa, ze kratko po foteni ho zachytil vlak v Rybarpoli a na mieste bol mrtvy. Stalo sa mi asi to co sa mu malo stat a on jednoducho mal tuzbu odist a tak si tu tuzbu privolal. A tak to malo byt.

Ja sa pamatam, ze tento clovek ma velmi zaujal. Mal zvlastny vyraz v ociach, ako keby jeho oci videli nieco ine co som videl ja. Ako keby sa dival uz vtedy do inej reality, ktora v jeho existencii mala kratko nastat. Bol trochu ako male dieta. Ale ked sme pred smrtou, tak sa tak trochu stavame malymi detmi, vraciame sa tam odkial sme prisli.

To mi pripomenulo mojeho otca par dni pred smrtou ked sme sa rozpravali v nemocnici a on bol tiez ako male dieta a ja som aj vtedy citil bliziaci sa zaciatok niecoho uzasneho pre neho.

A tak to v zivote aj v smrti je.

Mnoho ludi ma strach zo smrti. Mnoho ludi na tuto temu nechce hovorit. Mnoho ludi to povazuje za Tabu a mnoho ludi smrti nerozumie.

Malokto je pripraveny umriet.

Musi to byt asi mimoriadne silna osoba, ktora si povie, ze v tomto okamihu keby umrela, tak nicoho nelutuje, pretoze zila podla svojich predstav a nikomu vedome neublizila.

Minuly rok, ked som hrozne unaveny po 1500 km jazde z hranic Ukrajiny isiel v noci domov a ledva som videl, v aute mi na plne pecky hrala Madonna a mal som dve moznosti, tu kratsiu odbocit a par kilometrov by som bol na Moravsko/Slovenskej hranici alebo pokracovat asi 300 km domov.

Rozhodol som sa pokracovat domov z mnohych dovodov a vtedy som si uvedomil, ze moj zivot je neskutocne krasny a naplneny uzasnymi ludmi, skusenostami, zazitkami, radostou, priatelstvom a laskou a ze ak by som teraz za volantom zaspal a niekde sa vyvalil, tak bol by som stastny za to vsetko co ma postretlo a nicoho by som nelutoval.

Na Smrt som pripraveny, i ked viem, ze este ten cas neprisiel.

A ked pride, tak ho privitam s ocakavanim www.erzv.com

Stretol som jedneho starca, zastavil ma, ledva lapal dych, nevladal sa nadychnut. Bolo citit, ze mi chce nieco povedat.

Nestretavam len tak ludi, ale vzdy je v tom nieco viac.

Castokrat pre obe strany, ale zavisi od toho ako to clovek pochopi. Mnoho ludi nechape…

Ale spat k tomu starcovi…

Ked sa upokojil a rozdychal, tak sme si sadli na lavicku, mimochodom asi som zabudol napisat, ze to bol krasny park, zaliaty augustovym slnkom.

Dival som sa na jeho vraskavu tvar a na jeho trasuce sa ruky. Zacal mi rozpravat svoj pribeh. Nevedel odkial zacat a tak casto skakal v casovej ose svojeho zivota. Sedeli sme spolu asi hodinu. Ja som nepovedal ani slovo. Hovoril iba on. Z celeho rozhovoru som pochopil aky mal a ma tazky zivot, kolko chorob prekonal, kolko ma, kolko penazi mu chyba, ze ho nikto nemiluje, ze nikoho nema….

Pribeh taky bezny, isto ho poznate, ak sa pozorne zahladite do zrkadla….

Starec vstal, vzdychol, ze mu aj tak nik nepomoze, prehodil si svoje obrovske vrece cez plecia az mu zapraskali kolena. Zohol sa este viac a chystal sa bezradne odist. Zavolal som na neho.

Zastal a pozrel sa na mna s vyrazom, ktory hovoril preco ho zastavujem ked i tak ho neviem pochopit. Opytal som sa ho co ma v tom vreci. Odvetil, ze som ho celu hodinu vobec nepocuval…

Ja na to, ze poctivo a ze preco to vrece neodhodi a nenecha ho pod stromom.

Videl som jeho prekvapeny pohlad, ktory hovoril o tom, ze sa nedokaze rozhodnut.

“A co by mi potom ostalo?” – odvetil

Otuzovanie rovnako ako fitnes, alebo beh je pre mna zivotnou filozofiou, pretoze sa posuvam dopredu a kazdy den vo svojom veku zdolavam svoje vlastne hranice.

A nemam pri tom problem ukazat sa tak ako ma Boh stvoril. S tym som vlastne problem nemal nikdy a nikdy som to neriesil.

Voda je uzasny ELEMENT, najma tecuca. Ak sa sustredite, ked ste vo vode, na svoju PODSTATU, na VESMIRNU energiu a na ZEM, tak ta voda odnasa z VAS zlu energiu a cisti Vas. Naucil som sa vo vode MEDITOVAT. A najma v studenej az ladovej vode. Dychat na 4/4 do branice. Kontrolovat si tepovu frekvenciu a pomocou mysle a dychania si frekvenciu upravovat. Vo vode nemyslim na sracky a chodim tam najma vtedy, ked tie sracky pridu, pretoze i ja mam sracky.

Som clovek mimoriadne citlivy a vdaka mojim rodicom, a najma mame, EMPATICKY. Verim ludom, a vdaka BOHU/VESMIRU uz mam okolo seba uzasnych ludi, a ti ktori pri mne namaju kracat sami ODCHADZAJU.

Nedokazem sa tak lahko ZAMILOVAT, ale ked uz k tomu pride, tak je to vybuch a zial, pre partnerov to casto byva moc zvazujuce. Priznajme si, ze v tejto dobe nikto nechce byt ZVIAZANY laskou. Vacsina ludi preferuje volnu lasku, ktorej ale ja nerozumiem. A tak ked sa nieco taketo v mojom zivote udeje, hladam oporu vo VESMIRE, cez VODU.

A potom svoje vybuchy a svoje Ego moderujem vo FITKU alebo pri BEHU. To EGO je mimoriadne dolezite, ale musi byt v sulade so SRDCOM. Ti co ma poznaju osobne, vedia ze som clovek pokorny a ze milujem zivot, milujem kazdy okamih a viem sa sustredit na to co ZIVOT poskytuje, a nerozlisujem na DOBRE a ZLE.

Ti co ma nepoznaju ma vidia ako EGOCENTRIKA, namysleneho a samolubeho, ktory sa rad predvadza. Ale i to je moja jedna cast, ktora je mimoriadne dolezita v mojom zivote, pretoze, ked si viem priznat svoje NEDOSTATKY, tak tie nedostatky sa stavaju PREDNOSTAMI.

ZAKON ENERGIE

hovori, ze energia sa neda stratit, tak ako sa neda ani vytvorit z nicoho. Energia je tu s nami stale a navzdy, ci tu sme alebo tu uz nie sme.

Dostavame to, co sami vysleme do Vesmiru, a Vesmir nam to vracia. V podobne krasnych veci, ludi, prihod, v podobe tazkosti, zrady, smutku, smrti… toho vsetkeho co k zivotu patri a co s nami ale nie je nastale. Jedna Energia strieda druhu Energiu.

A preto ak Svetu nedavame Dobro, ak len Berieme a vyuzivame udalosti a Ludi, tak sice mozeme sa citit Dobre, pretoze nam vsetko Vychadza, ale tato energia je iba docasna a caka nas jej Vyvazenie v situacii, ked to budeme najmenej ocakavat a potom budeme prekvapeny, preco ten domcek z karat sa zrutil. Ak nas v mysli caka spomienka na veci davno minule, ktore sme vyslali do Vesmiru tak sa tomu hovori Katarzia, ovsem ak si to uvedomime a pochopime.
Hovori sa tomu aj Osobnostny Rast, ak sa poucime a zacneme vytvarat krajsi Svet a Vesmir. Pretoze kazdou myslienkou tvorime svoju realitu a realitu okolo seba.

Kazdou.
Dobrou i Zlou.
Pravdou i Klamstvom.

V nasich zivotoch sa niekolko krat mihnu Vyzrete osobnosti, ktorym hovorime Knazi, alebo Prievoznici. Su to bytosti, ktore su na tejto Zemi uz tisicrocia, opakovane, aby pomohli pocestnym dostat sa z bodu A do bodu B, ovsem len za predpokladu, ze ten pocestny o to poziada.

A nic nie je ZADARMO. Ani sluzba tohoto Prievoznika.
Moze Vas dostat z inej krajiny. Z inej prace. Z ineho vztahu. Moze vam zmenit Zivot tak, ze si tocasom ani neuvedomite, ze je to jeho zasluha. Ti vsimavejsi, empatickejsi na to pridu sami a mozno mu aj niekedy Podakuju, i ked Prievoznik neocakava Vdaku. Horsie je, ak si Prievoznika zamerne vyberiete, nech uz su vase pohnutky akekolvek, nikdy ten Prevoz nedopadne dobre, aj ked na zaciatku to tak moze vyzerat. Prievoznik je mimoriadne empaticka a citliva dusa, ale aj mimoriadne senzitivna a dokaze vycitit Vas Zamer. Nenecha Vas vsak na pol cesty, dovedie Vas do konca, ale vsetko ostatne uz zariadi Vesmir a Energia Vam da do cesty tazku skusku za Vase klamstvo.

Prievoznik Vam nikdy nebude klamat, vzdy Vam povie pravdu o Vas i o sebe a o zivote v ktorom zijete. Ci tu pravdu budete vediet spracovat je uz IBA na Vas..

Prievoznik je bytost mimoriadne silna a zaroven vo svojich citoch mimoriadne zranitelna.

Pamatajte na to.

Hladajme prieniky medzi inymi ludmi.

Najma medzi tymi, ktori su od nas hodnotovo velmi vzdialeni a teda im nerozumieme.

Nehladajme v nich hrozbu ale prave naopak nieco spolocne. Napriklad ortodoxny krestan, ktory je vylucne za tradicnu rodinu moze najst v LGBT cloveku v prvom rade citiacu a mysliacu bytost, ktora neopovrhuje jeho krestanstvom, a teda ani krestan by nemal opovrhovat clovekom inak zmyslajucim. V konecnom dosledku BOH stvoril nas vsetkych na SVOJ obraz.

Kazdeho, ci sa nam to paci alebo nie. Ak neskusime najst prienik, tak situaciu budeme len zhorsovat a nikdy nedojdeme k porozumeniu, k pochopeniu. Nalepky ako TRADICNA RODINA sme si vytvorili my sami. Aj oznacenie sa ako najprv SLOVAK, alebo som SLOVAK, je znakom strachu z noveho a nedostatku tolerancie k inym. Opat tu chyba prienik. V prvom rade som clovek. Ludia s EMPATIOU.

Nevytvarajme si bubliny, v ktorych je nas svet idealny a do ktoreho nechceme pustit nic nove. Obvykle je to tak preto, ze mame strach. Len ludia, ktori sa neboja dokazu koexistovat s inymi, aj uplne odlisne zmyslajucimi ludmi. Mimo bublinu odsudime kazdeho opacny nazor.

Ja som sa s tym osobne stretol casto a stretavam sa stale. Nech robim co robim, ked sa vyjadrim pozitivne k Ficovym nazorom, ktore niektore zdielam, odsudi ma liberalna cast publika, ked sa vyjadrim pozitivne k prezidentke Caputovej odsudia ma dalsie skupiny z bubliny, ked som pomahal Ukrajincom odsudili ma, ked som pomahal bezdomovcom odsudili a kritizovali ma… a tak dalej a tak dalej. Kazdy z tych ludi ma v sebe vlastny strach, a i ked si to nikdy neprizna, vidim to a citim to. Nesloboda. Vnutorna. Navonok sa tvarime slobodne a nebojacne, ale ono to tak nie je.

Slobodni zacneme byt vtedy, ak prevezmeme zodpovednost za svoje myslienky a ciny a najdeme prienik do inych bublin a zacneme vytvarat spojenia, prijimat rozdielne nazory, vidiet aj inu realitu ako je ta nasa, najst porozumenie. Pokial tak ucinime, uvidime ze zivot je o niecom inom, a nemusime minat nasu drahocennu energiu na presviedcanie niekoho ineho ale hlavne samych seba. Zoberieme to ako fakt, ze su tu medzi nami aj ine nazorove skupiny bez ktorych by tento svet nebol svetom. A mozeme to skusit aj obratit. Aj tie druhe nazorove skupiny v tomto pripade Vas, lebo ja tvorim mensinu, Vas budu chapat a tolerovat.

O tom to je. Tolerancia. Kognitivna Empatia. Prieniky.

Je mi moc ľúto dvoch mladých ľudí, ktorí boli včera zabití v bare, a je mi moc ľúto mladého človeka, ktorí sa pričinil o ich smrť. Zomreli traja mladí ľudia, ktorí mali život pred sebou, ktorí mali zažívať krásy tohoto sveta, lásky, sklamania, rozchody a nachádzania.

Niekde sa stala chyba…

Niekde v rodine toho mladého človeka…
Možno, že teraz si jeho rodičia kladú otázku čo sta stalo, prečo ten skrat, však sme mu dali všetko čo sme mu mohli dať….

Niekde sa stala chyba…

V systéme…

V nás…

Áno, my všetci sme za to zodpovední. Zodpovední prístupom k životu, prístupom k druhým, prístupom k samým sebe.
Nerodíme sa zlí, rodíme sa do tohoto sveta a ako deti nevieme rozoznať čo je dobré a čo nie je, ako sa máme správať k ľuďom, ktorí sú odlišní od nás, ktorí sú odlišní od našich rodičov, správaním, farbou pleti… nerozoznávame. V rannom detstve sa nám najmä vďaka matke formuje Empatia. Učíma sa od rodičov, odpozorovávame ich správanie a tak si fixujeme ich hodnoty a berieme to ako určitý vzorec správania. Počas dospievania nás formujú najmä rodičia, priatelia a škola. Ak okolo seba vidíme násilie, netoleranciu, extrémizmus či už v pravo alebo vľavo, ale rovnako extrémne náboženské správanie, tak to do nás nasiakne ako voda do špongie a drží sa nás to po celý život, pretože nedokážeme práve vďaka týmto dogmám rozlišovať a hlavne akceptovať a tolerovať iných názory a správanie.

Nechcem obhajovať toho človeka, ktorý spáchal taký hrozný zločin, ale možno z jeho pohľadu to bol akýsi výkrik do tmy, aby si ho ludia a systém všimli, aby si ho všimli rodičia a priatelia, pretože možno že bol nedocenený v spoločnosti a medzi najbližšími a nemal sa s kým o tom dôverne rozprávať…
Ja to chvalabohu osobne nepoznám. Neformovali ma takéto udalosti a teda neprijal som zlé vzory správania, ale už v rannom detstve, počas dospievania a aj teraz som to videl a vidim okolo seba. Ludí, ktorí sú zahladení len do seba, ludí, ktorí uznávajú len svoje hodnoty a majú svoju morálku a všetko ostatné mimo toho je pre nich neakceptovateľné, a častokrát sú ochotní ísť až do extrémov.
Vždy som cítil pri týchto ľuďoch ten zvláštny pocit čím skôr od nich odísť, ale snažil som sa im ukázať aj iný svet, iných ľudí…

Mali by sme sa všetci zamyslieť, bez výnimky a spytovať si svedomie, čo som spravil, alebo skôr nespravil preto aby sa táto udalosť nestala. Každý z nás.
Či už je to extrémny ľavičiar, extrémny pravičiar, homofóbny otec, ktorý utajuje svoje sklony k homosexualite, homofobny kňaz, ktorý na grindri v utajeni naháňa chlapcov (áno, aj takýchto ľudí poznám), ortodoxný kresťan, ktorí by Vás najradšej ukrižoval, netolerantný a necitlivý pedagóg, ktorý si svoju frustráciu vybíja na žiakoch…

Všetci sme na vine!

Vačšina z nás nemá ani svoj názor, a ak má, tak má obavy ho nahlas prezentovať, alebo čo je ešte horšie, tak ho populisticky zakrýva akýmsi obalom alibizmu. Veď mňa sa to netýka, týka sa to suseda, alebo toho neznámeho človeka. Čo ma do toho. Ale na sociánych sieťach sme všetci múdri, obvykle netolerantní k iným názorom, arogantní, hrubí a zlí a obvykle v anonymite. Je to pre nás akýsi ochranný plášť…

Sme ochotní linčovať človeka, ktory niečo spravil.
Sme ochotní zavrieť dvere pred pomocou iným, ktorí utekajú z bojiska za účelom zachrániť si vlastní život a život najbližsích. Ukazujeme prstom na druhých, ktorí nám zničili život, ktorí nás oberajú o prácu o miesto na Zemi, vo Vesmíre.
Ubližujeme druhým, ale pri tom si neuvedomujeme, že ubližujeme najmä sebe.
Živíme v sebe to Zlo, ktoré sa v nás kumuluje, a príde čas keď už nedokážeme zdravo zhodnotiť situáciu a spravíme Skrat.
Pozrime sa okolo seba čo dávame druhým, čo dávame tomuto Svetu.
Aká Energia po nás ostáva.
Taká, ktorá otravuje tento Svet, alebo taká, ktorá priťahuje masy ľudí.
Čo vidíte radšej?
Čo Vás poteší, čo Vás zahreje?

Je to Slnko?
Alebo je to temná upršaná obloha?

Ak ste ako Slnko, tak ľudia Vás milujú a vyhľadávajú Vašu spoločnosť. To je samozrejmé.

Skúsme byť v prvom rade ľuďmi. Ľudia sa odlišujú od zvierat tým, že dokážu byť Empatickí. Túto vlastnosť zvieratá nemajú. Ale Empatia zahrňa v sebe nielen vcítenie sa do druhého človeka, ale s tým i súvisiacu toleranciu. Pokiaľ nevieme byť tolerantní, tak darmo si budeme nahovárať ze sme Empatickí. To je ako celý život chodiť do kostola, každý večer sa modliť k Bohu, ale odsudzovať tých, ktorí sa k Bohu nemodlia. Nie sme dobrí ľudia tým, že sme Kresťania ale tým ako myslíme a ako konáme. Skúsme na chviľu zavrieť oči a predstaviť si, že naše dieťa by bolo na mieste zabitých chlapcov a čo sme preto urobili alebo neurobili aby to tak nebolo. Skúsme na chviľu zavrieť oči a predstaviť si, že naše dieťa by bolo na mieste toho čo vraždil a čo sme preto urobili alebo neurobili, aby to tak nebolo…

Nesúďme…

Zmeňme sa…

Ak nadávame na systém, tak systém sa môže zmeniť jedine tak, že sa zmeníme v prvom rade my sami. Nemôže systém zmeniť nás. To tu už bolo za fašizmu a komunizmu a v takomto systéme žiť predsa nechceme. Musíme zmeniť naše myslenie, od podstaty tak, aby naše myslenie, naše správanie prebrali naše deti ako vzor správania a ten ďalej posúvali ďalším a ďalším generáciám.

Naučme sa myslieť v súvislostiach a globálne, nie len Teraz a Tu a Ja, ale celý svet a MY

www.erzvo.com

Moji rodicia boli ku mne ferovi, aspon som to tak teraz vnimam. Je samozrejme, ze ked ma za nieco karhali, tak som neskakal od radosti. Ale naucili ma niest zodpovednost za svoje chyby, a pri tom som nikdy nepocitoval pocit viny, ktory by ma trapil, a kvoli ktoremu by som nemohol spat.

Pamatam sa na jeden pribeh. Bol som asi siedmak a uz sme mali na zakladnej skole fyziku. Mali sme uzasneho starsieho fyzikara, ktory bol mimoriadne prisny ale zaroven velmi ferovy. Raz sme s rodicmi isli na navstevu a z navstevy sme niesli tasky hrusiek. Maslovky sme im hovorili. Prechadzali sme cez most. A po moste islo auto. A ja som dostal napad hodit jednu hrusku do toho auta. A tak som aj spravil. Maslovka bola mimoriadne makka a teda poddajna. Rozprskla sa na skle auta. Auto trochu pribrzdilo, ale nezastavilo… Pokracovalo dalej a moji rodicia si nicoho nevsimli. Ale mne nebolo vsetko jedno. ..

Na druhy den som uz na to nemyslel. Isiel som normalne do skoly a tesil som sa na chemiu a fyziku. Tieto predmety som miloval. Z chemie som dokonca bol prvy na okresnej chemickej olympiade a medzi desiatimi na krajskej…

Prisla hodina fyziky…

Sudruh ucitel zacal s latkou a po case sa zastavil a zacal rozpravat pribeh, ako isiel autom vcera po moste a niekto mu hodil ovocie do auta. Ale ze nevidel toho, kto mu to hodil, lebo sa skryl za dve dospele osoby, ktore isli s nim…A dalej hovoril o pravde a o tom, ze za kazde konanie clovek musi niest zodpovednost a neskryvat ju za akysi alibizmus…

Vtedy som sa prihlasil.. Pamatam sa ako mi buchalo srdce a podlamovali sa mi kolena.. hrozne som sa bal, ale zaroven som vedel, ze sa musim priznat… ze musim s pravdou von, inak ma bude matat vo sne a nikdy nebudem vyrovnany sam so sebou, lebo sa to bude nabalovat… Tak nejako som uvazoval, samozrejme, dnes to pisem inak… Moja detska dusa premyslala jednoduchsie, ale zhruba takto…

Priznal som sa, ze som to bol ja.

A ked som to povedal pred celou triedou neskutocne mi odlahlo.. Dnes to mozem popisat ako akysi pocit slobody…

A co je dolezite, po tom ako som sa priznal, som nemal pocit viny, ktory by ma prenasledoval. Zobral som zodpovednost do svojich ruk. Mohol som byt ticho, nikto nevedel ze som to bol ja… A keby aj, mohol som zapierat… Lenze to by ma dobehlo a uz by som z toho kola tazko vystupil…

Preto hovorim cely zivot pravdu a i ked spravim chybu, viem si ju priznat, dokazem poziadat o odpustenie, dokazem povedat ANO to som bol ja…

Ucim sa pracovat s PRAVDOU a VINOU aj dnes. Pravda je pre mna Alfa a Omega a je rozhodujuca v mojom zivote a v mojich vztahoch. Som presvedceny, ze pokial clovek hovori pravdu a neskryva sa za rozne “zasteny” ktore su len akymsi alibizmom, tak nema potrebu nic vysvetlovat a nema pocit VINY… I ked castokrat v nasich zivotoch je covek, nam moc blizky, ktory ten pocit VINY vyvolava a zasieva v nas semeno neistoty. Neistoty v nas samych a potom prestaneme samych seba vnimat tak, ako predtym a mame castokrat obavy nieco dolezite spravit… Dokonca mame obavy snivat…

Rok 2017 a ja som absolutne nevnimal nejaky arabsky svet, ale zase pravda je, ze ked sa zacal stavat najvyssi mrakodrap sveta Burj Khalifa, tak som si povedal, ze ho musim navstivit.

Netusil som, ze ho navstivim ako umelec. A zvlast s fotografiou naheho Jezisa pijuceho Coca Colu… v arabskom svete..

Tak sa vsetko tak nejako zvrtlo a kamarat mi ponukol, ze mi to zafinancuje, ze tam jednoducho pojdeme, ze to stoji za to. Bol som s tou fotografiou vo finale, a mal som uz vztah s Daliborom. A teda moja podmienka bola, ze musi aj on, inak nejdem. A tak sa stalo.

Leteli sme do Dubaja. Z Budapesti. Uzivali sme si to maximalne vdaka mojemu kamaratovi, za co mu moc vdacim. Cesta, pobyt…. vsetko….

Co bolo zvlastne, tak bola velka recepcia v Burj Khalifa, hotel Armani… bola velkolepa, ako na mensieho Oscara, ale napriek tomu som sa prechadzal v obleku a s poharom vina sam pri umelom jazere a fontane. Vtedy som mal pocit, ze som niekde v inom svete, a ze mozno by pri mne mal byt niekto, ale nebol i ked bol vlastne niekde tam vo vnutri…. Neviem to vysvetlit. Bol to zvlastny pocit akejsi pychy a zaroven akehosi smutku….

Ten Dubaj bol extremne ryhly. Ale stihol som sa vykupat v perzskom zalive. Vysalel som sa ako male dieta. Sam, i ked som sam nebol.

Je to zvlastne, ked clovek je sam ale pri tom nie je…