Categories
Nezaradené

Klamstvo

Celý svoj život premýšľam nad tým, prečo majú ľudia potrebu klamať. Dvaja ľudia, keď sa prvý krát stretnú na rande, tak každý z nich sa snaží pred tým druhým ukázať v lepšom svetle. Samozrejme nechcú poukázať na svoje nedostatky. Snažia sa vyzdvihnúť svoje prednosti a ukázať sa pred človekom o ktorého majú záujem inak. Keď vyplňame dotazníky, alebo píšeme životopis, či sme na pohovore na novú prácu. Jednoduchý príklad, každodenná otázka a odpoveď, Ako sa máš? Výborne… Skvelo… Báječne… a pritom večer keď si ľahnem do postele nedokážem zaspať, pretože ma trápia myšlienky na druhého človeka. Zažívam to bežne, priatelia, ktorých poznám mi povedia, že sa majú úžasne, a potom pri dlhšom rozhovore sa medzi riadkami dozviem, že vlastne sa až tak skvelo nemajú a, že vlastne sú často v depresii a neistote. Poznáme to všetci. Nehceme nikoho obťažovať svojim problémom. To je jedna strana mince. Tá druhá je iný druh klamstva, niekto mi pred časom povedal, že je to ako milosrdná lož. Polopravda. Dal mi príklad, ale to že mi tento príklad dal ani nevedel. Podvádzala ho partnerka, vlastne on to nevedel, len raz zistil, že na svojom notebooku mala fotografie z ich spalne s iným mužom. Keď boli v posteli, tak sa jej na to opýtal. Položil jednoduchú otázku. Spala si v našej posteli s iným mužom. Jeho žena odpovedala, že nespala… A hovorila pravdu. Nespala, pretože ona v tej posteli s iným mužom šukala. A teda neklamala. Povedala len polopravdu….

Tvrdí sa, že čo oko nevidí to srdce nebolí. Je to pravda i nie je to pravda. Pravda je vobec veľmi relatívna. I keď si dovolím z vlastnej skúsenosti tvrdiť, že niekedy nie je. Niekedy dostanete odpoveď takú akú si prajete, alebo skôr takú aby Vás neranila, ale časom zistíte, že pravda bola niekde inde. Ono totiž pravda vždy víjde najavo. Nedá sa ustavične klamať, pretože to potom človek si musí pri každej príležitosti dávať pozor na to čo povie. A to sa jednoducho nedá zvládnuť. Navyše častokrát to nie je iba o jednom človeku, ktorý niečo tvrdí, je to minimálne o dvoch ľuďoch. A po čase, ten druhý človek neudrží jazyk za zubami…

Ja som dosť rýchlo pochopil, že sa neoplatí klamať. Ako dieťa, keď som klamal svojich rodičov a vždy to vyšlo najavo a potom prístup mojich rodičov ku mne zmenil pohľad na klamstvo. Čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že im nemusím klamať a že im môžem povedať všetko. A tak to so mnou išlo ďalej. Na strednej, na vysokej škole, kde samozrejme som nikdy nehovoril úplnú pravdu, ale keď som zaklamal vo vážnych veciach, tak ma to moc mrzelo a snažil som sa to dať do poriadku. Povedať pravdu i v prípade, ak ma druhá strana za klamstvo odsúdila. Viem, že ja som ani nedokázal dlho udržať klamstvo a tak je to doteraz. Nemám potrebu klamať.

Ale viem pochopiť klamstvo. Viem pochopiť ak sa jedná o skrat. Dokážem odpustiť. Vždy som si povedal, že ten človek mal dôvod prečo to spravil. A ak ho mám pochopiť a odpustiť, tak sa na to musím pozerať ako nezávislá osoba….

Ale pokial sa to klamstvo opakuje, tak je to už voľba…

Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že medzi nami sú aj takí ľudia, ktorí klamú sústavne. A ktorí si to žiaľ ani neuvedomujú. Opäť mám príbeh jedného mojeho kamaráta, ktorý chodil do nočného podniku za ženami a vždy keď si to tam užil a vyšiel z toho podniku, tak napísal manželke ako ju moc miluje a ako mu moc chýba….

Myslím si, že nie potrebné klamať. A vo vzťahoch už vôbec nie, pretože to klamstvo je len dočasné a verte mi, že raz sa prezradí a toho, kto klamal to bude mrzieť najviac, pretože stratí osobu, ktorá ho milovala. Načo klamať? Nie je jednoduchšie si povedať pravdu. Ak nedokážem žiť s jedným človekom tak, prečo sa nedohodnúť na otvorenom vzťahu? Na tom predsa nič zlé nie je. Všetko je iba o dohode. Prečo zavádzať druhého človeka?

Categories
Nezaradené

Prievozník

V starej gréckej mytológii sa duša toho, kto zomrie, musí pobrať do záhrobia, do krajiny, kde vládne boh Hádes. Hranicou medzi životom a smrťou je rieka Styx, cez ktorú ho na svojom člne prevezie boží prievozník Cháron. Tomu treba zaplatiť zlatou mincou, a ten, kto ju nemá, bude blúdiť po brehu rieky ďalších sto rokov…….. Ale aj za nášho života sa častokrát stane, že prievozník Cháron nás prevezie z jedneho ostrova na druhý.

Príde práve vtedy keď to najmenej čakáte a neviete si už dať rady. Čakáte veľmi dlho na niečo, na niekoho. Milujete niekoho tak neskutočne, že meníte svoj vlastný život a svet, v niečo čo ste nikdy nechceli. Nemôžete zaspať, nechutí Vám jesť, nemáte chuť ísť ďalej…. a potom príde Cháron. Zoberie Vás na svoju loďku. Nastúpite na ňu preto, pretože tento boží prievozník zacloní všetko pozemské. A on Vás bezpečne prevedie na druhý breh…..

Keď vystúpite na druhej strane, a Cháron sa začne od Vás vzdialovať a bude postupne miznúť v nejkonečnej hmle, tak aj keď Vám veľmi zovrie srdce a máte pociť ako keby Vám išlo roztrhnúť hruď, pretože ste mali chvílu pocit, že Cháron pri Vás ostane, tak verte, že všetko je tak ako má byť.

Padnete na breh a dívate sa na miznúcu siluetu na lodke, čakáte, že sa ešte raz otočí, ale neurobí to. Svoju úlohu vo vašom živote si božský prievozník splnil…

Categories
Nezaradené

Maslo

Bolo raz jedno maslo, maslo ktoré bolo z kravského mlieka a cely život si myslelo ze je maslo. Ľudia ho aj tak kupovali ako maslo a natierali si ho na chlieb. Zrazu si maslo uzmyslelo ze uz nebude maslom, ale ze bude rastlinným tukom. Ze uz nebude z kravského mlieka ale napríklad ze može byt aj z poľnej trávy. A všetci mu začali za toto rozhodnutie tlieskať. A začali ho kupovať. Ibaže to maslo bolo nerozhodne a časom začalo častejšie meniť svoje zloženie a stavalo sa, ze ľudia si kúpili rastlinné maslo a ked ho dávali do jedla bola to uz bravcova masť. A tak tomu maslu začali nedôverovať a maslo ležalo na polici v obchode a nikto ho nechcel. Pokazilo sa a museli ho vyhodiť.

Categories
Nezaradené

PornArt

Keď som mal autorskú výstavu v Millionaire Gallery v Prahe a okrem iného sa na vernisáži rozdával moj prvý PornArt kalendár, tak som bol milo prekvapený. Brali si ho hlavne staršie dámy a prišli mi osobne vyjadriť svoj obdiv, i keď ten kalendár bol určený najmä pre gayov. Ale ono je to vlastne jedno, keď mi ho tlačili v jednej známej tlačiarni, tak mi hlavná grafička dala feedback, že ten kalendár je skvelý a je veľmi živočíšny. A o to ide. Tak to vyjadrila aj kmotra mojej výstavy v Prahe, úžasná Bára Basiková. Sexualita patrí k životu. Je súčasťou našich životov a napĺňa nás neskutočnou energiou. Je tak prirodzená ako vzduch, voda a jedlo. Bez nej by sme neboli. A to ako má každý z nás sexualitu nastavenú, aké má hranice, aké ma fetiše, to je veľmi individuálne a pokiaľ sa dvaja ľudia v niečom dohodnú a baví ich to, tak je to v poriadku…. Je zaujímavé, že ja som sa pri svojej tvorbe nikdy nestretol s odmietnutím, nikdy sa nikto pohoršene nevyjadril na moju adresu a to si dovolím tvrdiť, že nemám žiadne hranice v sexe a tak to aj prezentujem vo svojej tvorbe. Som živočíšny a to chcem vyjadriť a nemám potrebu sa za to čo cítim a čo ma baví ospravedlňovať. Práve naopak. Vďaka tejto mojej tvorbe sa mi ozvalo mnoho klientov na fotenie, vďaka mojej otvorenosti chcelo so mnou mnoho ľudí spolupracovať, a mnoho mužov so mnou mať aspoň sex, pretože sami to nedokázali pomenovať a v tom, čo baví mňa sa zrazu ako keby našli. Áno, som tu najmä kvoli tomu. Najmä kvoli tomu tvorím. Aby ľudia našli samých seba. Aby dokázali vykročiť z tej trinástej komnaty a odhodili zábrany a hanbu. Aby mali v sexe úplne otvorený vzťah so svojím partnerom alebo partnerkou. Aby sa otvorili. Nebáli sa. Až potom, keď sa otvoria, navzájom a povedia si o sebe úplne všetko, až potom to bude mať ten správny drive. Bez zábran, ale s určenými hranicami…. Priznám sa, že keď som mal 13 ročný vzťah tak s partnerom sme neboli k sebe v sexualite úprimní. Ja som tajil to čo ma vzrušuje a on tajil to svoje. A aj keď sme s moc milovali, tak to muselo skončiť. Pretože tam boli tajnosti. Až potom som pochopil, že to takto nemusí byť. Samozrejme ani som sa nedokázal otvoriť úplne k ďalším partnerom, ale otvoril som sa v mojej tvorbe. A vďaka foteniu som sa stal slobodným aj v oblasti sexuality. Posledný môj partner vedel o mne úplne všetko. Ako jediný. Do dnes to nelutujem 😉

Categories
Nezaradené

Trpezlivosť a ABBA

Písal sa rok 1976. Mal som 10 rokov keď sa mi do rúk prvý krát dostala LP platňa Waterloo. Bolo to na skriňovom gramorádiu, veľkom ako prasa, ktoré si moji rodičia kúpili z výhry v Športke. Kúpili ho viac menej pre mňa, pretože si nepamätám žeby oni alebo moja sestra počúvali platne. Trochu odbočím, mňa na tomto prístroji fascinovalo akési “magické oko” ktoré sa pohybovalo keď ste na rádiu ladili stanice. Úplne ma to dostalo, až tak, že samozrejme to by som nebol ja, ak by som zariadenie zo zadu neotvoril. Zazrel som tam nádhernú štruktúru lesklých dierkovaných plechov, súčiastok ale hlavne … elektrónky, ktoré nádherne svietili. Podotýkam, že všetko som otváral pod prúdom a zapnuté, až kým mi oco parične nevysvetlil, že ak chcem niečo takéto otvoriť musám to odpojiť zo zásuvky. Nezakázal mi rozoberať. Prikázal mi to najprv odpojiť, a tak ked som neskor rozoberal televízor, tak som ho odpojil zo siete. Mimochodom ten televízor bol hnusný drevený a ja som bol fascinovaný dizajnom elektrospotrebičov v nemeckom Neckermanne a tak som socialistický televízor rozobral aby som ho mohol nastriekať striebornou farbou a potom zložiť. Keď sa naši vrátili z práce, tak chvíľu im rvalo kým si to všimli, a nakoľko ma poznali už veľmi dobre, tak bolo zbytočné ma naháňať po byte. Otec sa opýtal či som mal TV vypnutý zo siete a odmietal ten strieborný TV pozerať. Teda odmietal ho predo mnou, ale inak ho pozeral…. Ale teraz spať k ABBA 🙂

Od prvej platne Waterloo som sa tej melodie a interpretov nedokázal v hlave zbaviť. Spieval som s nimi foneticky s hlavou nad točiacou sa LP platňou. Boli ako droga. Začal som chodievať do predajne OPUS, kde pracovala postaršia veľmi elegantne vyzerajúca dáma. Začalo to v mojich 10 rokoch a chodil som tam každý druhý týždeň až do mojich 15 rokoch, keď som odišiel študovať na strednú umelecko priemyselnú školu do Bratislavy. Do predajne OPUS som chodil za jedným jediným účelom, opýtať sa, či už vyšla ďalšia platňa ABBA. Viete si predstaviť trpezlivosť tej postaršej dámy? Ono vlastne videl som už vo dverách jej pohľad a pochopil som, že nová ABBA dnes ešte nie je, ale tá pani ma vždy pozvala do vnútra a rozprávali sme sa a ona mi púšťala iné LP platne. Ale aké bolo moje prekvapenie a ohromná radosť keď som v jej očiach už od dverí videl tie potmehúcke iskričky? Pamätám sa na moju reakciu. Vykríkol som NIEEE a ona ANO a ja NIEEE a ona opäť ANO. A keďže vždy prišli iba dve LP platne, nikdy ich nevyložila do výkladu, jednu odložila mne pod pult, kým vyžobrem od rodičov 120 Korún československých, čo bolo vtedy celé imanie. Druhú si isto nechala pre seba do zbierky. A takto sa to opakovalo takmer každý rok. Vďaka ABBA som sa naučil trpezlivosti. Vedel som, že keď vydajú platňu a bude sa predávať aj v Československu, tak ju budem mať a už nezáležalo či za rok alebo za dva. Ale veril som, vedel som a urobil by som preto aby som ju mal všetko.

Pamätám si, že v roku 1982, krátko pred mojími narodeninami mi prišla obálka zo Švédska. Úplne som šalel. Ako malé dieťa. Keď som ju otvoril bola tam fotografia ABBA a vlastnoručné podpisy členov. Do teraz ju mám. A takéto nadšenie z niečoho čomu sa dlho venujem a je to úplne jedno čo, mi ostalo až do teraz. Som vďačný, že som ako dieťa stretol skupinu ABBA, že ma naučila trpezlivosti a spontánnosti. Vďaka ABBA som sa naučil fotografovať, pretože v tom čase v socialistickom režime nevychádzali články a fotografie o zahraničných kapelách a keď sa začal v kinách premietať film ABBA The Movie, tak som tam samozrejme išiel z analogovým fotoaparátom a fotil som na kinofilm. Nie jeden krát. Nie dva krát. Ale každý deň v týždni keď sa film premietal. A potom doma s otcom v kúpelni som na zväčšováku robil fotografie. Vývojka a ustalovač a sušička. A tie fotky mám doteraz <3