Categories
Nezaradené

Prírodu neojebeš

Tanecna skupina Orientalico

Prírodu neojebeš

a ďalej už diakritika nebude

Vyberies si kludne prostredie, ku ktoremu kracame s tazkymi kuframi takmer 2 km pesi a kupajuci sa ludia po nas pozeraju ako po blaznoch. Baby so sebou saty, podprsenky, kufre, a ja ako horsky nosic.

Este si tak poviem, ze mame asi 1 az 2 hodiny casu, kym bude slnko nizsie a zatial ludia na kraji zmiznu ked nas takto vidia.

Stalo sa 😃.

Zmizli…

Zacina fukat…

Ako prvy mi to signalizuje dron…

Mam vaky, ktore sluzia ako zataz na stativy, nechcel by som aby stativ s 1000 eurovym zableskom jebol do vody…Z vakov vyberam 1 a pol litrove flasky plne vody, ktoru si samozrejme trepem so sebou, lebo na Liptovskej Mare voda nie je.

Zbavujem sa asi 8 kg zataze..

Do vakov zacinam davat kamene, ktore su tazsie.Vakov mam asi 5. Jeden vak s kamenmi moze teraz vazit asi 10 kg. Stativy su 2

Ked ich takto zalozim na stativy, tak ich ledva zodvihnem.Jeden ako frontalny a hlavny vpravo vpredu, na okraji cesty.

Zatazim este velkym kamenom…

Druhy davam do vody.

Ledva ho zodvihnem, opatrne aby ma nezosmyklo kracam do pol pasa do vody a posadim vo vlnach svetlo…

A ideme na to.

“Baby rychlo tancujte”

Fotim.

Fuka stale viac.

Velky softbox sa sprava ako plachta a i ked je na spodku asi 20 kg a mozno i viac, ma tendenciu sa minimalne otacat v smere vetra…

Vedla sa kvoli zhorsujucemu pocasiu oblieka zena…

Zuzka ju ide poziadat ci by nam neasistovala…

Zena suhlasi..

Ukazem jej ako ma drzat stativ a hlavne softbox…

BTW v tom vetre je to pre nu napor a vidim, ze napina svaly…

Baby tancuju ako o dusu..

Ja fotim ako o dusu…

Nie je cas na ziadne korekcie, dufam ze som vsetko poriadne nastavil…

Doverujem zene, ktora drzi stativ a nedivam sa, venujem sa tvorbe…

Zena musi odist..

Chceme jej zaplatit 20 EUR

Ponahla sa…

Baby napadlo, aby som isiel po holeho chlapa, ktory sa kusok opaloval ked sme prichadzali, ale aby som mu na zaciatok nesluboval peniaze… len ze ho pozvem na veceru…

To sa mi pozdava…

Zabil by som 2 muchy jednou ranou…Utekam tam… uz tam nie je…

Normalne…

Uz na Mare nikto nie je… pretoze vlny su coraz mohutnejsie, fuka a z oboch stran sa zenie katastrofa…

Vidime, ako uz pomerne blizko hrozne prsi……..

Fotim…

Baby tancuju single a vzdy jedna drzi…

Prestane zazrakom fukat…

Baby sa prezlecu a idu na parket…

Vsetko potemnie…

Je taky zvlastny klud…

Urobim 3 zabery a zavelim: “BALIME”

“OKAMZITE”…

vsetko sme mali zbalene za par sekund a v ramci moznosti natahujeme nohy aby sme cim skor presli takmer 2 km, kde uz nebudeme na otvorenom priestore s vodou…… hrmi…..blesky….

Mam pocit, ze vyplujem dusu, prezieravo som si techniku dal do velkeho kufra s kolieskami, inak by som to asi nezvladol…. leje zo mna…..taham kufor a je mi jedno koliesok aj po kamenoch….

A este nech mi niekto povie, ze ako fotograf som:

1. Hrozne drahy (uctujem tretinu toho co komercny fotograf v BA)

2.Nekreativny

3. dosadte si co chcete, pretoze vzdy sa najde niekto kto rad rypne, ale ako ma poznate mne je to 9

😃www.erzvo.com

Categories
Nezaradené

AGRESOR

21.Augusta 2022 a ja sa takto pred 55 rokmi o par mesiacov narodím, predčasne…

Už ako malé dieťa som nemal rád, a priam neznášal ľudí, ktorí sa mi snažili niečo proti mojej vôli … niečo… čokoľvek… Od názorov, cez jedlo, hračky a podobne. Ako dieťa som vnímal týchto ludí inak. A pamätám sa, že som ich ľutoval…Dnes to už viem vysvetliť, vtedy nie, vtedy mi to prišlo ako z mojeho pohľadu samozrejmé a nepochopitelne, že tí ľudia nevedia to, čo som vedel ja…

Pamätám sa, keď sme začali na základnej škole preberať zemepis, to bol asi 5 ročník. Možno. Ako prvé som si vtedy nalistoval mesto New York, a teda Spojené štáty. Absolutne ma nebralo nejaké Madarsko, Polsko, a nedajbože Sovietsky Zvaz. Pamatám sa, že už vtedy som si povedal, že ten mrakodrap, ktorý sa mi tak moc páči (Empire State Building) raz navštívim… a všetci sa mi smiali. Aby som si to lepšie vizualizoval, tak som doma jednu časť detskej izby natrel na čierno a bielou namaloval práve ten Empire a vedla neho letiaci Boeing 747. To boli zaciatky 80 rokov. Cierna stena. … Dostal som ohromne pokarhanie od rodičov ale zaroveň pochvalu, že som to tak krásne namaloval. Čierna stena a rok 1981 … asi….

Pamätám sa na prvú diskoteku. Bol som osmak, a bolo to niekde na Rovni v Bielom dome. A vtedy prvý krát traja Agresori si ma z diksoteky počkali a kúsok pred domom ma zmlátili. Dokopali. Z nosu mi tiekla krv… Mali pocit, že ich ohrozujem a boli traja na mňa. A za tú bitku som sa už nikdy nemal ukázať na tej diskotéke. Lenže chlapci sa zmýlili. Samozrejme na tú diskotéku som ďalej chodil. A čo bolo veľmi vtipné, bolo to, že jedného z nich som stretol asi po 20 rokoch v banke a keď ma videl, tak sklopil zrak.

Mladí ľudia už nevedia, ako to vtedy bolo. Keď človek zo ZS chcel ísť na nejakú strednú, tak musel mať odporúčania, musel mať dobrý kádrový profil, alebo ako sa ta pičovina volala… A ja už ako siedmak som vedel, že budem umelec a teda že pojdem na umeleckú priemyslovku do Blavy. Ako ôsmak, som vypĺňal prihlášku a učiteľka, ktorá robila rozdelienia v rámci stredných škôl, zámerne mi povedala aby som školu vyplnil ceruzkou… a tým sa to začalo. Iná škola a ministerská výnimka, a keď sa na to pišlo, tak som za tou veľmi dôležitou súdružkou prišiel do jej kabinetu a ako 14 ročný človek som jej povedal asi túto vetu: “Ak nechcete mať problem, tak do konca 9 teho ročníka ma už nebudete skúšať, a na konci na vysvedčení mi dáte jednotku!”.

V Bratislave na štúdiách Strednej umeleckopriemyselnej škole som mal zažil niekoľko pokusov šikanovania na internáte. Bol tam jeden velmi sympatický chalan, volali ho Indián, ktorý si ma “obľúbil” , bol silný, sexuálne dosť práťažlivý a ja som mal byť jeho submisív, ale v tom sa trochu pomýlil. Keď zistil, že i napriek hrozbám a bitke, sa nevzdám a bojujem, tak sám to vzdal. A pamätám sa, že do konca štúdia ma rešpektoval, ako mnohí ďalší, a tí čo nie, tí mi boli vždy u riti. Ale mal som pri sebe vždy tých silnejších, ktorých sa iní obávali.

A tak to bolo v mojom živote stále… a napokon až k dnešnému dňu ostávajú pri mne ľudia, ktorí majú zväčša obrovskú charizmu, náboj, ktorí majú nastavené hranice, ktorí vedia čo chcú a hlavne… ktorí si veria, a nepotrebujú sa na niečo hrať. A takých ľudí síce mám pri sebe, ale je ich málo… o to viac si ich mimoriadne vážim…

A práve dnes, 21.augusta… prečo píšem o Agresoroch.

Ak sa podvolíte agresii, ak budete submisivni, tak agresor to využije. Váš STRACH. Ak ale ukážete, že ten STRACH nemáte, tak Agresor nemá šancu. Agresor využíva vaše slabe sebavedomie. A Agresora treba hnať preč z Vášho života. Z vašej vlasti. Preč. Vo Vašom súkromnom živote stačí často krát keď takého človeka si prestanete všímať, ale v živote to tak úplne nefunguje… jednoducho musíte prejaviť odvahu, odpor a silu… a častokrát slová na to nestačia….

Categories
Nezaradené

2014 – 2022

ERZVO 2014

Neskutocne vela optimizmu, entuziazmu, trochu vysoke EGO, neskutocna kreativita vo foteni, pre mna nebolo dlhe roky nic nemozne, v tomto roku prva velka vystava, a v roku 2016 hned 3 v Prahe za ucasti medii a znamych osobnosti. Fotil som takmer kazdy tyzden svoj vlastny projekt a kaslal na peniaze, namiesto leasingu za auto som investoval do baterioveho zdroja od FOMEI a takmer som prisiel o auto. Ale veril som si. Potom DUBAI a vystava v NEW YORKU, vsetko vychadzalo, ale zaroven som si prestaval verit a bol som tahany kdesi dole, chybala mi podpora, podpora, ktoru som nikdy v zivote nepotreboval a ktoru som daval ja druhym sam a v roku 2019 m vyhodili z bytu a skoncil som takmer na ulici. Nic lepsie sa nemohlo stat, ale v roku 2019 som opat ako som isiel so svojou sebaistotou pomaly hore, tak opat som zaroven padal…

ERZVO 2022

Presiel obrovskou zmenou. Najlepsia priatelka Martinka, ktora ma pozna od roku 2013 mi povedala ze vtedy to bol iny ERZVO ako teraz. Je to vyvoj a zaroven volba. Neskutocne mnoho zmien, padov a opat som povstal a vdaka sebe samemu a par ludom, ktorych mam okolo seba. Vdaka mame. Zacal som viac vnimat intuiciu a svoju dusu, ale opat som myslel viac na inych ako na seba, a to sa prejavilo i na mojom vnutri. Zrazu som si uvedomil, ze i ked mam pri sebe niekoho, tak som vlastne uplne sam. Pochopil som, ze musim nieco robit a zacal som sa opat venovat svojemu telu a svojej dusi. Este asi musi prejst par dni, tyzdnov aby som zacal opat fotit svoje projekty tak ako predtym a verit im. Vidim okolo seba obrovske zmeny medzi ludmi, ktorych som prave v roku 2022 pritiahol, vidim toho viac a vidim aj cestu, vidim aj vtedy ked mam zavrete oci, a pocujem i vtedy ked je uplne ticho. Rozhodol som sa odpustit a k tomuto rozhodnutiu ma priviedla akasi vnutorna katarzia a uz nemam vnutorny problem, ak niekomu poviem i napriek vsetkemu, ze ho milujem, lebo je to pravda a zaroven sa nehnevam, a to je oslobodzujuce (jedno uzasne dievca so slnecnicami v ociach a jeden pes na krizovatke s nou mi v tomto otvorili oci). Rok 2022 je rokom nielen vnutornych zmien, ale zmien celkovo, ktore sa konaju aj mimo nas.

Categories
Nezaradené

Cikajúci chlapec…

Milujem výzvy a milujem provokovať.

Ak mám potrebu provokovať v umení, v mojom prípade vo fotografii, tak tá provokácia nikdy nie je prvoplánová. Vždy je starostlivo premyslená a niekedy trvá niekoľko mesiacov, kým ju zrealizujem. Iné je ak chcem provokovať sám sebou, ale nie v nejakom mojom projekte. Takže kludne ma na nude uvidíte s cocringom… Ale to som odbočil.

Fotografia CIKAJUCI CHLAPEC vznikala dost dlho, ak si dobre pamatám tak skoro pol roka. Moj oblúbený fotograf a môj asi jediný veľký vzor je La Chapelle, a u neho som videl cikajuce chlapca v slnečniciach. Tak trochu sladký záber na môj vkus ale zaujalo ma to. A chcel som urobiť niečo podobné na Slovenský spôsob. Chlapca v poli, obilie, krásne, až gýčové pozadie hôr, pomerne velký penis a piss. A tak som to začal v hlave spracovávať. Výber padol na jedného mojeho modela, ktorý nemal problém toto zrealizovať a splňal všetko. Venoval sa polnohospodárstvu, bol fešný a aj to ostatné. Tak som ho presvedčil. V každom prípade mu ďakujem za odvahu…

Realizácia nebola náročná. Stačilo relatívne krásny slnečný deň ale zase nie až tak moc slnečný. Potreboval som svojími bleskami prebiť slnko. Našli sme vhodné miesto. Dopredu pripravili stoh obilia, kroj z Matice Slovenskej … rozostavil som svetlá, exponoval na pozadie a čakal… pár minút. Štvrť hodinu… Zatial som fotil…. Pol hodinu….. Fotil som….

Prešla hodina a nič.

Žiadny cikajúci chlapec. Po slovensky žiadny piss do obilia…. Prešla hodina a pol… Fotil som… Mám pocit že prešli takmer dve hodiny a nič. Napokon došli baterky v transmiteroch a aj v bleskoch a musel som zbaliť techniku.

A keď som ju zbalil, tak konečne došlo k tomu cikaniu, po slovensky bol zrealizovaný PISS….

A tak vo výslednej fotografii, na ktorú som mimoriadne hrdý, je všetko čo som chcel. Mnoho ľudí si myslí, že pozadie je podvrh, ale jediný podvrch, ktorý tam je, je práve ten PISS.

Categories
Nezaradené

Vyzlečení ?

Chodím veľmi rád na nudu.

Nie preto aby som sa ukazoval.

Nie preto aby som chlapov lovil.

Ale mám to tak nejako dané. Som sám sebou a na nič sa nehrám, doma chodim v slipoch a v trenkách keď je teplo s Miou (JackRusselTerier) na prechádzku, tak mi tá nahota príde prirodzená…

Ľudí v bežnom živote posudzujeme podľa určitých kritérií. Jedno z nich je oblečenie. Kto čo na sebe má. Aké má značkové sako, aké ma kvalitné topánky, hodinky a až potom aké má vyjadrovanie, akú má reč tela, ako sa na vás díva pri rozhovore, a či vôbec sa díva priamo do očí… a ak by sme šli do detajlov, tak si vieme o človeku zistiť aké má auto, aký má dom, akú má prácu, postavenie… a mnohí podľa toho konajú…

Nuda je úžasná v tom, že ludia sú tam vyzlečení. Čiže nahí. Samozrejme až na pár drobností. U mňa tiež úplne neplatí, že som nahý, pretože mám vačšinou šiltovku, okuliare a kovový cokring na penise. (čo sa tohoto týka bol som na nude dlhé roky raritou). Prídete na nudu a vidíte nahých chlapov a nahé ženy a vôbec nemáte šancu, pokiaľ nezačnú hovoriť o svojej práci, kto aké má postavnie. A to ja tom to úžasné. Ale i zavádzajúce.

Veľmi ma baví tam sedieť a pozorovať a byť pozorovaný. Na nude objavíte mnoho typov….

V ušiach mi hral DJ Georg Kopaliani a ja v modrych adidas ponožkách a v sandáloch som si tanečným krokom vykračoval z auta, ktoré sa mi podarilo zaparkovať v tieni pri vyše 38 stupňoch. Je mi u riti už niekoľko rokov čo si ludia o mne myslia, a preto sa obliekam tak ako ma to baví a nič neriešim…

Nudistická pláž bola preplnená. Rýchlym pohľadom som prešiel ludí, ktorí tam stáli alebo ležali a ktorých už pár rokov takto poznám, i keď nie osobne, ale niektorých áno. Vytypoval som si miesto medzi starším chlapom a dvojicou mužov, ktorí evidentne k sebe patrili. Prekračoval som deky a karimatky a ženské a mužské viac alebo menej chlpaté nohy, kým som sa tam dostal. Chvíľu som na mieste ostal stáť.

Dal som si dole slnečné okuliare a pomaly som prešiel provokatívne zrakom po celej ploche. Potom som sa vyzliekol, nie úplne do naha, lebo mi ostal na penise cockring a pomaly som si lahol na karimatku sledujúc svalnatého potetovaného chlapa, ktorý sedel vedľa akejsi veľmi rozšafnej ženy, ktorá ma ale vôbec nezaujala, pretože bola moc hlučná a v kuse sa chichotala. Chlap mi opätoval pohľad a navyše venoval jemný úsmev….

Ľahol som si a zavrel oči…

Započúval som sa do hudby.

DJ zmenil štýl a začal som v slúchatkách vnímať arabskú hudbu na moderný spôsob.

Prvé čo mi napadlo bol KUWAIT.

Otvoril som oči a na oblohe som videl z mrakov vyformované číslo 7.

Mojou myslou prešli obrazy, otvoril som whatsApp a Mohammadovi do Kuwaitu poslal srdiečko.

Už môžem, pomyslel som si, som už pol roka single.

Už môžem všetko, ale zároveň si udržiavam stále odstup, a preto sa mi nestane, že príde ku mne niekto a začne ma baliť, nedajbože dotýkať sa ma.

Chlapi majú predo mnou rešpekt.

A ja mám rád takých, ktorí nie sú ľahko prístupní a ktorí i mňa dobíjajú. Ak mám byť úprimný, ak sa mi ponúka na zlatej tácke úžasný chlap, tak o neho nikdy nebudem mať záujem.

A teda nemám…..

Mohammad z Kuwaitu mi poslal správu. Dohadujeme sa sa stretnutí na Slovensku a na fotení. pred pár rokmi som ho fotil do prestížneho svetového biznis magazinu ako podnikateľa roka. To bolo vtedy v Prahe….

Extrémne hluční a veselí ľudia

Cez sluchátka som začal intenzívnejšie vnímať jednu staršiu dámu, ktorá pravidelne chodí na nudu a je mimoriadne hlučná a snaží sa byť vtipná. Ja neviem. Mne to príde veľmi umelé. Je v komunite ludi, ktorí odhodili oblečenie a mnohí z nich sa tvária mimoriadne socialne a vtipne, ale prídu domov, a sadnu si sami do kresla a otvoria si červené víno a usrkávajú pri nudnej sérii v TV, aby zajtra išli opäť do nudnej práce a po práci ak sa dá na nudu. Po rokoch už viem, že hluční a rádoby vtipní ľudia sa snažia svojím postojom maskovať svoju skutočnú podstatu. Svoje vnútorné problémy. Snažia sa byť stredobodom pozornosti a poučovať iných o svojej pravde, pretože tá, podľa nich, je univerzálna a ten hlučný prejav sprevádzaný hlasitým smiechom má znamenať, že ten človek je absolútne nad všetkým a samozrejme pozitívne naladený. Vždy.

Hovno….

Robotník

Prišiel chlap. Robotník. Starši. V monterkach na traky. Staré pasikované ponožky a sandále.

Jeté.

Montérky špinavé.

Ako keby si práve odskočil zo stavby.

Všimol som si ho okamžite, pretože nezapadal medzi ostatných. Usmieval sa. Ruky mal silné. A bolo cez montérky vidno, že i stehna. Začal sa vyzliekat. Ostal len v starých sivých slipoch a prvý krát na nude som zareagoval, že ten chlap by stal za hriech. A potom ked už bol vyzlečený som si ho prestal všímať a došlo mi ako moc na nás pôsobia veci, ktoré človek má na sebe. Posudzujeme podľa oblečenia. V niektorých prípadoch je to pre nás istý fetish. Ale ten chlap jasne vytrčal medzi ostanými. Tak ako chodí na nudu jeden svalovec s partnerkou, ktorý v kludovom stave má asi 24 cm penis a čo je zaujímavé, nevšimol som si zatiaľ, že by sa žena lačne po ňom pozrela, tá kôr uhne pohľadom ale vnútorne slintá, ale pozerajú sa skôr chlapi.

Závidia.

Zodvihol som hlavu a dal si dole slnečné okuliare. Pozrel som sa vľavo a svalnatý potetovaný chlap s chlapčeným výzorom sa na mňa usmieval. Tak som sa chvíľu na neho díval a usmieval tiež. Dokážem sa dívať priamo do očí. Dokážem mnohé veci. Dokážem chlapovi vo fitku pochváliť jeho luxusný zadok a pritom nesledujem vôbec nič, a tak ma aj ludia berú….

PISS

Dnes som mal toho dosť, pred pár dňami mi zo Šútova pisal jeden fešný chlap z Nemecka, že vraj mám neodolatelný úsmev a pohľad. Toto som už častokrát počul ale nikdy nie od svojich partnerov. Ale potešilo. Moc. Tak som sa obliekol a pomaly som našlapoval chodnikom, len v trenkách a sluchadlami na ušiach. Po tichu som si spieval a jemne sa vlnil v bokoch do rytmu hudby. Zrazu predo mnou stal mlady chalan ktory močil a keď ma videl, otočil sa a priamo močil mojím smerom. Bolo to rajcovné. Mám rád piss, ale len tak ľahko sa zbaliť nedám. Možno by niekto povedal, že som blázon. Možno.

Dnešný deň končí horúcou nocou a ja sa snažím popri písaní týchto mojich úvah strihat video a som vďačný za to, čo som dnes zažil a teším sa na magický dátum zajtra. 22.07.2022

Categories
Nezaradené

Sme ešte ľudia?

Castokrat premyslam, kde sa v nas, v ludoch berie tolko zloby. Tolko klamstva. Tolko zaste i zavisti. Nevrazivosti.

Zazil som to posledne ked som pracoval s bezdomovcami. Bol som prijemne prekvapeny, ked za necelych 24 hodin moj prispevok zdielalo vyse 4500 ludi a zapojili sa do pomoci. Na druhej strane som bol prekvapeny ludmi, ktori okamzite odsudili. Dokonca sa medzi mojimi priatelmi nasli taki, ktori vyhlasili a dokonca verejne, ze tito ludia neprinasaju nic pre spolocnost a preto sa spolocnost takychto ludi musi zbavit………..

A to iste teraz s ukrajincami. Ludom vadi mnohe. To ze utekali cisto obleceni, ze neboli spinavi, ved su utecenci, zeny mali nalakovane nechty, ti ktori na Ukrajine su majetnejsi utekali na drahsich autach – tu by som rad videl slovenskeho majitela napriklad auta Tesla alebo Masserati, ci by to auto ak by nas napadlo Rusko, nechal doma. Asi nie. … Ale zavidime vsetko. Aj to ze vracajuci sa ukrajinci si kupovali zanovne auta, pretoze docasne bola na Ukrajine zrusena prirazka a clo.

A zavidime vsetko.

Ja som pred par dnami sedel so Snezanou a jej rodinou v prenajatom byte. Odisli z Odesy, kde vlastnia krasny byt s vyhladom na more. Ten byt nemozu predat a ak ruska armada bude okupovat Odesu je mozne, ze on pridu. Snezana pracuje 12 hodin denne ako pomocna sila v restauracii, v Odese pracovala v tlaciarnach a starala sa o chorych ludi. Manzel pracu nezohnal, lebo ma 66 rokov. Syn ma 14 a studuje na dialku…. Co im zavidime? To ze prisli s jednym kufrom? To ze sadali do mojeho auta podvecer v strachu? To ze este par dni na Slovensku nemohli spavat?

Prednostka mestskeho uradu v Tlmacoch. Stretol som sa s nou kratko pred polnocou, ked som tam viezol dalsiu rodinu. Iljianu, Alinu a Kseniu. Nasli docasne ubytovanie prave v mestskom urade a pani prednostka to organizovala a dnes citam na jej FB nenavistne komenty.

Sme v tychto pripadoch este ludia?

Mame vobec este v sebe EMPATIU? Co keby sa prave toto stalo nam. A ono sa to moze stat. Kedykolvek. Potom ale uz nebudeme posudzovat a sudit inych ludi, pretoze to je tak jednoduche, ale budem ziadat aby nam niekto POMOHOL. A ono vzdy NIEKTO POMOZE, a to je dolezite. Pretoze v ludoch, aspon v tej vacsine je nieco dobre. Nieco skutocne. Empaticke a pravdive.

DAKUJEM

www.erzvo.com

PS: Ospravedlnujem sa, ze nepouzivam diakritiku.

Categories
Nezaradené

Moja skúsenosť s Rusmi

Keď som bol malé dieťa a chodil na základnú školu, tak nás učili, ze Rusko (Sovietsky zväz) je náš najvernejší priateľ a jedine s ním budeme žiť v mieri. Na večné časy !


Ako dieťa som si rusov spájal s ruským obchodom v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie a hlavne s čokoládovými cukríkmi, ktoré tam velmi tlstá ruska predávala na kilá. Pre mňa to bolo niečo úžasné, a teda aj rusko muselo byť úžasné.

Keď som začínal vnímať svet trochu kritickými očami, tak som si začínal uvedomovať, bolo to asi v 7 triede na základnej škole, že to všetko čo sa o rusku (Sovietskom zväze) učíme je tak trochu násilné a hlavne všetko ideálne.


Môj otec sa rád socializoval.

Keď priviedol k nám nejakého kamaráta, tak sa vzdý mnou chválil ako úžasne kreslím, otvoril chladničku a povedal, že to všetko je jeho, ukázal spálňu a povedal, že tu budeš spať. Mama z toho nebola dva krát nadšená. Bolo to asi v 7. ročníku na základnej škole. Ako jeden z mála som vlastnil Rubikovu kocku a v rámci školy som patril medzi špičku, ktorý vedel kocku zložiť do niekoľkých sekúnd. Nepamatám si už presne kolko to bolo, ale robil som kreslené návody. V tom čase k nám prišiel ruský generál s niekoľkými flašami ruskej vodky. A prenosným gramofonom. A tým si ma získal. Viete si predstaviť gramofon ako wolkmen? Len na normálne platne. Platňu ste ciastočne strčili a to čudo ju vcuclo a začalo hrať. Písal sa rok 1982 alebo 83. Made in Soviet Union.


A tohoto generála, ktorý bol mimoriadne rozdrapený som učil ako skladať kocku. Poučoval som ho čo ma robiť, kreslil som mu postup a on ma na slovo počúval. Stíchol a mal ku mne rešpekt…. Či ju napokon vedel zložiť to neviem. Viem len že sa ožral ako sviňa a spal u nás.

Druhý krát som sa s rusmi stretol keď som už ako asi 16 ročný stopoval v noci z Donovalov do Ružomberka. Všade okolo mňa tma a ticho. Bola polnoc a zrazu sa blížili obrovské svetlá. Mal som pocit, že je to mimozemské plavidlo. Zastalo. Motor odfúkol a niečo kovové zaškrípalo. mal som na mále. Z obrneného transportéru vystúpil mladý ruský vojak, páchol stuchlinou, ale bol mi velmi sympatický a práve tá jeho “voňavá” mužnosť mi veľmi imponovala. Ponúkol mi, že ma zvezie do Ružomberku, kde mali rusi základňu. Tak som si sadol vedla neho a fantázia mi začala veľmi bujne pracovať. Viete si to predstaviť. Ja mladý, ešte nedospelý chalan, ktorý sedí v tme v obovskom vojenskom obrnenom transporteri vedľa neskutočne sexy raw vojaka. Nič sa nestalo. Vystúpil som na hlavnej v meste, blízko sídliska kde bývam. Keby vtedy boli mobily, asi si jeho mobil vypýtam.

Vojenská nemocnica

Moja druhá skúsenosť s rusmi bola vo Vojenskej nemocnici, kde som bol na simulovanej operácii slepého čreva, aby som sa vyhol základnej vojenskej službe, na ktorú som mal nastúpiť o deň neskôr. Stretával som sa s nimi na chodbe. Niekoľko mladých mužov v zatuchnutých a starých uniformách, ktorí simulovali choroby úrazy, len preto aby sa na chvílu vyhli službe a aby si oddychli. Chodil som s nimi fajciť na zachody a ponúkal ich Dalilami alebo Spartami. Oni boli úplne užasnutí, pretože si šúlali tabak do papierikov, ktorý keď si zapálili strašne smrdel, ale mne to opať tak chlapsky imponovalo. Pamätám sa, že sme sedeli na starej popraskanej vani a jeden vojak sa ma dotýkal stehnom a bol mimoriadne familiarny. Keď sme sa rozprávali, tak sa ma dotýkal a neskôr keď sme sa na chodbe stretli, tak ma vzdy objal, tak chlapsky. Až som bol z toho vzrušený….

Môj iný pohľad na rusko (Sovietsky zväz) sa začínal formovať na strednej škole v Bratislave, kde som mal možnosti sledovať rakúsku O3, počúvať Slobodný Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Ako rebel a dušou umelec som nesúhlasil s autoritami a dával svoj nesúhlas najavo. Môj kritický pohľad na rusko a celé socialistické zriadenie sa prejavil ked som pred výškou bol skupinový vedúci pre pionierov. V dnešnom preklade to môže znieť ako veduci manazér pre politickú výchovu detí a mládeže. A viete si predstaviť, že to vtedy bolo mimoriadne ťažké a i napriek tomu som v zborovni medzi učitelmi aktívne vyjadroval svoj politický názor. Vďaka nemu ma napokon neprijali na vysokú školu ale paradoxne práve vďaka nemu ma na druhý rok na ministerské odvolanie prijali, a mojeho otca vylúčili z radov ústredného výboru komunistickej strany. Na vysokej škole pedagogickej v Banskej Bystrici na politickych seminaroch sa to všetko opakovalo, až tak, že moja kritika bola známa natolko, že politický prednášajúci ma už nevyvolával, napriek tomu som vždy reagoval.

Predposledná skúsenosť s rusmi bola 21. juna 1991 keď územie Československa opustili poslední sovietski vojaci. Mnohych mi bolo lúto, pretože sa nemali kam vrátiť a návrat pre nich znamenal peklo. Pre mňa však tento akt bol výnimočný a veril som, že táto krajina a jej predstavitelia prejdú akousi katarziou a prestanú sa hrať na vladcov sveta.

Ale mýlil som sa…

Posledná skúsenosť s Rusmi bola v roku 2018 na medzinárodnom letisku Šeremetievo, kde sme prestupovali na let do New Yorku kde som mal vernisáž v galérii na Manhattane. A bol som rád, že to bol len prestup, i keď Moskva musí byť krásne mesto, ale vôbec ma neláka.

Categories
Nezaradené

Thank you for all

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Ak nemiluješ seba, nedokážeš milovať ani druhú osobu. Človek, ktorý miluje seba samého si zároveň sám seba váži. V láske i v živote nerob to, čo spôsobuje druhým bolesť. Nevracaj človeku, ktorý ti neublížil hriechy z minulosti. Nevracaj nič. Jednoducho iba odpusti. V odpustení je obrovská sila. A šanca zmeniť sa je v tom, že si človek samého seba uvedomí. ODPUSTENIE – UVEDOMENIE SI – LÁSKA. Tri základne veci aby sme mohli byt šťastný a mohli robiť šťastnými iných ľudí ❤️❤️

Categories
Nezaradené

Hranice

Každý deň sa niečo stane co nam mení náš zivot, náš svet. Každú hodinu. Každú minútu a každú sekundu meníme našu realitu a realitu druhým ľudom. Každým našim rozhodnutím vytvárame iné svety. V jedných je láska a pokoj a v iných je žiaľ a vojny. Záleží iba od nás aký svet práve v tuto sekundu vytvoríme. Pretože to môže byt posledný ktorý necháme v tomto vesmíre. Možno o dve sekundy tu nebudeme. Stačí okamih a všetko skončí preto by sme tu mali zanechať stopu ktora rozžiari slnko na oblohe a prinesie úsmev ľudom a dobrý pocit na srdci. Aby ľudia pochopili ze hranice sú len konvencie čakajúce na prekročenie. Ze aj hluk môže znieť ako hudba. Záleží všetko od nás. To co dáme tomuto vesmíru. To co dáme človeku ktorého milujeme. A hlavne či to dáme nezištne. Všetko ma svoj zmysel. Sme tu pre niečo. Možno sme tu preto aby sme sa niečo naučili alebo aby sme niekomu pomohli. Aby sme rúcali múry ktorými sa obklopujeme a aby sme prekračovali hranice. Aby sme len nebludili. Ale vedeli kam kráčame. Vykročili dopredu.

Categories
Nezaradené

Pochopenie

Dlho som premýšľal nad týmto slovom a nad jeho významom. Prečo tak túžobne ľudia potrebujú niečo pochopiť, prečo iní zase potrebujú nájsťpochopenie.

Asi je to preto, že sme mysliace bytosti, mysliace a cítiace. Viac alebo menej empatické. Ak sa nám niečo prihodí v živote, tak sa to snažíme pochopiť prečo sa tak stalo. Niekto viac a niekto menej, a niekto nehladá pochopenie a jednoducho pláva s prúdom, ktorý sa volá život. Taký človek to má zvyčajne jednoduchšie, pretože nehladá odpovede na svoje otázky a vezie sa na vlnách Vesmíru, a ten Vesmír tak či tak ho vždy odplaví tam, kam má od začiatku nasmerované. Hľadať pochopenie niečoho, čo sa nám deje alebo stale, je ako pýtať sa prečo existuje Vesmír. Prečo žijem na planéte Zem a prečo fúka vietor. Jednoducho je to preto, lebo to tak má byť. Prečo ľudia robia to čo robia? Prečo niekto vo svojom živote robí druhých šťastnými a iný zase spôsobuje druhým bolesť a smútok. Prečo je to tak? Je potrebné nájsť na to odpoveď? Aj keby sme sa pýtali takýchto ľudí, prečo konajú tak ako konajú, mali by na to odpoveď. Vždy na to majú odpoveď. Ja som za tie roky zaregistroval, že ak som sa niekoho na niečo podobné opýtal, tak som odsudzoval, nemal som právo súdiť a myslel som vtedy iba na seba. Áno, týkalo sa to mňa, takže myslel som na seba. V podstate, ak niekto pri mne urobil niečo nesprávne, tak to bol iba môj uhol pohľadu a moja chyba. Uznávam z toho jedno. Bol to iba môj uhol pohľadu. Jednoduchšie je urobiť jednu vec, nehladať pochopenie a odpovede PREČO, ale jednoducho sa rozhodnúť s takým človekom nezdielať svoj život. Je to vždy o voľbe. Správne sa rozhodnúť. Aj keď je to niekedy moc ťažké. Niekedy je to ako s hračkou. Musíte sa jej ako dieťa z nejakého dôvodu vzdať, ale je vám to moc ľúto a nechcete, i keď viete, že za touto hračkou budú nasledovať ďalšie. Ale tak to je v živote.